Malý tyran (3.časť)

V nemeckej literatúre sa touto problematikou zaoberá detská psychologička Christa Mevesová. Vo svojom diele spojila svoje vedecké poznatky z hlbinnej psychológie, sociológie a výskumov zo sveta zvierat. Korene bezohľadnej bezuzdnosti hľadá v nadmernom materiálnom blahobyte, v modernom hedonizme, ktorý je príčinou deformácie pravých hodnôt. V prvom rade tu odsudzuje stúpajúcu zamestnanosť matiek dojčiat. Tie svojmu dieťaťu namiesto lásky a obetavosti ponúkajú „predžuvané“ matérie vo forme hotovej potravy a namiesto hračiek televíziu.

Neovládateľnú agresiu by podľa jej mienenia bolo možné odstrániť, keby sa malému dieťaťu na jednej strane ponechala vlastná aktivita a iniciatíva v dobývaní okolitého sveta a na druhej strane keby sa mu práve v tomto čase dala šanca vyrovnať sa so zmysluplne stanovenými obmedzeniami. Práve v tejto konfrontácii však nie sú dnešné matky príliš ochotné. Dovoľujú deťom všetko bez prekážok a agresívne, oslobodzujúci inštinkt tým neodstraňujú, naopak ho nechávajú bujnieť. Blížime sa stále viac ku koreňu panovačnosti.

Ďalšie potvrdenie téz vysvetľujúcich závislosť na moci nachádzame u Konrada Lorenza. Ten skúma stále väčšie ničenie životného prostredia civilizovaného ľudstva z aspektu porovnávajúceho psychológiu a etiológiu. Medzi ôsmymi smrteľnými hriechmi civilizovaného ľudstva považuje za najťažší strašný úpadok geneticky zakotveného sociálneho správania a pretrhanie tradícií. Poukazuje na to, že sme z tisícov detí „nefrustrujúcou výchovou“ urobili nešťastných neurotikov. Dieťa zbavené možnosti inštinktívne sa podriadiť silnejšiemu v hierarchickom usporiadaní sa cítia bez toho silnejšieho bezbranne. Nemôžu sa stotožniť s „otrockou“ slabosťou, ktorou im ten zjavne silnejší prikazuje, a v dôsledku toho nemajú možnosť sa orientovať podľa jeho noriem správania.

„Jednotlivec, ktorému chýbajú určité vzorce sociálneho správania a s nimi spojené city, je chorým človekom, ktorý si skutočne zaslúži súcit. Defekt sám je však zlo v čistej podobe. Je nielen negáciou či zvratom procesu stvorenia, ktorým povstal zo zvieraťa človek. Je čímsi omnoho horším. Ide o desivý jav, pretože porucha morálneho správania vedie akýmsi tajomným spôsobom k tomu, že človek nielen dobrotu a slušnosť sám nemá, ale stáva sa ich aktívnym nepriateľom. A to je práve to, čo privádza mnohé náboženstvá k viere v existenciu nepriateľa a odporcu božieho. Ak sledujeme pozorne všetko to, čo sa v súčasnom svete deje, ťažko môžeme odporovať veriacemu, ktorému pripadá, že nastala vláda Antikristova?“

V oblasti sociálneho správania chýba deťom základná prispôsobivosť, to znamená ochota rešpektovať potreby druhých, vcítiť sa do nich a byť ochotný ku kompromisu. Panovačný určuje sám formu svojho prispôsobenia, napríklad počúva a pomáha iba vtedy, keď na to má chuť. Tento absolútne egoistický postoj je zreteľný tiež pri prejavoch nežností, bez toho aby to matkám – pre ich zamilovanosť do vlastného dieťaťa – spočiatku napadlo.

Podľa intenzity a taktu, s ktorým rodičia vyzývajú k splneniu želania, sa rodičia buď cítia využívaní alebo sa domnievajú, že ich dieťa je schopné si každého – ale predovšetkým ženy - svojou roztomilosťou omotať okolo prsta. Nemôžem sa niekedy ubrániť poznámke, že vlastne poznám len jedno povolanie, ktoré sa vyznačuje rovnakými vlastnosťami, totiž kupliarstvo. Týmto prirovnaním bohužiaľ na odpor nenarazím, rodičia iba posmutnejú, a v najlepšom prípade začneme otvorený rozhovor.

Rodičia sa sťažujú na nedostatočný súcit svojho dieťaťa a jeho bezohľadné správanie, ale pripadá im problematické dieťaťu niečo vyčítať. Nejedná takto úmyselne, nevie, čo robí. Neodopiera súcit, ale vôbec nevie, čo to je. Zvláštnym spôsobom však má to isté dieťa jasnú predstavu o tom, čo druhý prežíva, teda vie, o čo ide. Jeho cítenie nie je zamerané na druhého, na protistranu – altruisticky – ale vzťahuje sa k jeho vlastnému „ja“. 

Dieťa reaguje na kritiku precitlivelo a nevie priznať vlastné chyby. Nevie vybudovať partnerský vzťah k rovnako starým deťom práve pre svoju nedostatočnú ochotu ku kompromisom. Dáva prednosť kamarátom, ktorí sa mu prispôsobia, a to sa darí najlepšie u podstatne starších alebo mladších detí.

Pokiaľ nikto zo súrodencov netrasie jeho trónom, nemusí viesť mocenské boje. Panovačné dieťa sa cíti ako najsilnejšie, silnejšie než starší brat, milovanejšie než najmladšie dievčatko - skrátka je bez konkurencie. Jeho pozitívny vzťah k novorodenému súrodencovi rodičia často mylne hodnotia ako vysoko sociálny postoj.

O učení rozhoduje panovačný sám tým, že každé podozrenie zo slabosti a porážky ihneď zúfalo odmieta. Sústreďuje sa len na odbory, ktoré mu nerobia problémy, a to tiež len potiaľ, pokiaľ chce. Tento postoj, keď je navyše spojený s inteligenciou a dychtivosťou po vedení, sa môže zdať optimálny. Problémy nastanú až vtedy, keď sa dieťa pri  ťažkostiach prichádzajúcich zvonku musí premôcť a prispôsobiť sa.

Ihneď ako už nie je panovačné dieťa stredom pozornosti vychovávateľa, pociťuje každú požiadavku ako poníženie, ako dôvod k protestu. Tým sa  vehementne bráni každému výchovnému a terapeutickému ovplyvňovaniu, až sa zdá,  že je voči týmto opatreniam imúnny, rezistentný.

Hrám, ľahko zvládnuteľným pre schématicko – funkčnú priehľadnosť, dáva prednosť. Na všetkých inteligenčných stupňoch je zvlášť obľúbená technická hračka: je najlepšie manipulovateľná a nie je tu nevyhnutný protihráč, ktorému by sa človek musel prispôsobovať.

Stačí potlačiť gombík a auto sviští sem a tam, naľavo aj napravo, ako vodič prikáže. Na prvom mieste všetkých zoznamov prianí sú autá s diaľkovým ovládaním, počítače atď. Ku koníčkom patrí tiež zberateľstvo, je jedno, či ide o známky, alebo o nejaké bezcenné predmety. Všetky veci dieťa hromadí, triedi a opatruje. Zberateľstvo vyvoláva pocit, že vlastnia malé kráľovstvo a môže nad ním vládnuť. Pri hraní na určité postavy – pokiaľ sa vôbec niečo také deje – sa fantázia panovačného dieťaťa stále zamestnáva rolami mocných, napríklad náčelníkov polície, Vinnetuom, Drakulom. Okrem toho v deji stále prevláda agresia. Nezriedka variačne chudobná hra nakoniec ustrnie.

Jeden sedemročný chlapec sa dva roky denne hrá s malým panáčikom tak, že „útočí“ na horu a ako veliteľ stále mení formácie. Tým tiež hra končieva.

Ak dáme panovačným deťom možnosť premietnuť sa do svojho vysneného povolania, zvieraťa, auta a pod., prekypujú ich predstavy ich silou a dominantnosťou:

– náčelník polície, riaditeľ zoologickej záhrady, Tarzan, Rambo, žeriavnik na najväčšom žeriave, primár v nemocnici, speváčka pop music, James Bond atď.

Jeden chlapec sa rozhodol pre úrad prezidenta. Keď som mu namietla, že pre tento náročný úrad je nevyhnutné sa veľa učiť a že by si mal predsa len vymyslieť nejaké iné povolanie, povedal ochotne: „Tak teda predseda vlády.“

Na moju otázku, ako si výkon takého povolania predstavuje, povedal: „objavím sa každý deň na titulnej stránke novín.“

– U zvierat padne voľba na najväčšiu gorilu, dinosaura, žraloka, veľrybu, leva, pretože ide zásadne o prežitok panovania: „Pred levom majú ostatné zvieratá a tiež ľudia strach.“ „Veľryba je najväčšia zo všetkých rýb a patria jej všetky moria.“

– Medzi dopravnými prostriedkami dostanú prednosť autá Porsche, rakety, aerobusy a policajné autá. Musí to byť vždy najlepšie a najrýchlejšie auto.

V hovorovej komunikácii je u väčšiny detí nápadná neschopnosť počúvať. Menej inteligentné panovačné deti majú sklon neodpovedať, ale samy sa pýtajú stereotypne, aby počuli im známu odpoveď,  alebo aby sa im vyplnili želania. Mnoho detí – nezávisle na inteligencii – používa reč ako prostriedok ovládania. Stále sa pýtajú „prečo“, bez toho, aby čakali na odpoveď, alebo sa pýtajú „kto, alebo čo to je“, ale nie „Čo robíš? Máš chuť na niečo iného než ja? Bolí ťa niečo?“

Veľmi málo detí rozpráva o vlastných zážitkoch, či ide o úspechy, alebo neúspechy, rovnako ako žiadne dieťa nerozpráva o starostiach iných detí – a keď, tak iba škodoradostne. Tieto deti prežili niekedy a niekde prehru. Vonkajší podnet sa môže zdať jeho okoliu často nevýznamný, ale z aspektu prežívania dieťaťa je to zvrat: sťahovanie, narastajúca aktivita mladšieho súrodenca, vstup do materskej školy, konfrontácia s pravidlami a požiadavkami - školy, poznanie vlastnej slabosti v porovnaní s ostatnými. Nevyhnutnosť sa prispôsobiť problémom, aj keď k tomu nie je chuť, proste preto, že je to nutné, prežívajú tieto deti ako úplné ohrozenie, na ktoré reagujú podľa temperamentu, odvahy a ostatných osobnostných vlastností depresiou alebo agresiou.

Od tohto okamihu sa mení dynamika vzťahov vnútri celej rodiny:

– dieťa je náhle nedotklivé, stráca rolu pašu, je neisté;

– pri pátraní po príčine poruchy sa za dieťa zodpovední dospelí dostávajú do napätia, pretože sa navzájom obviňujú.

Na záver ešte jedno pozorovanie, ktoré sa týka hojnosti výskytu prípadov: v západnej Európe (a práve tak v Japonsku) je možné  pozorovať extrémny vzrast panovačnosti u detí narodených po roku 1975.  V USA vypukla táto epidémia o desať rokov skôr – dnešní mladiství, ktorí šikanujú svojich rodičov, sem patria tiež. 

Kruh pozorovania sa uzatvára a zostáva otázka: Kde máme hľadať príčiny panovačnosti?

Viac sa dočítate v knihe Malý tyran

Čoraz viac rodičov je bezradných: hoci sa svoje deti snažili vychovávať čo najlepšie, vykľuli sa z nich malí tyrani. V novom, rozšírenom vydaní svojej najúspešnejšej knihy známa detská psychologička vysvetľuje, koľko opory a aké hranice deti potrebujú, aby ich vývin prebiehal hladko a bez porúch. U detských porúch osobnosti sa stretávame s pozoruhodnou zmenou, ktorá sa ako výbuch šíri približne od osemdesiatych rokov. Dovtedy prevažovali úzkostné deti a outsideri, dnes sú to najmä poruchy spájajúce sa s deštrukciou a agresiou. Pre takéto deti je typický citový chlad, egoizmus a bezohľadnosť. Autorka upozorňuje, aký typ rodičov je na výchovu „malého tyrana“ najnáchylnejší, v ktorých obdobiach výchovy sa rodičia dopúšťajú chýb, a o aké chyby zvyčajne ide. Vďaka mnohým príkladom z praxe je kniha názorná a neraz otriasajúca. Pomoc ponúka terapia pevným objatím, ktorú autorka opisuje spolu s mnohými inými radami, ako deti zodpovedne vychovávať. Jiřina Prekopová (1929), česko-nemecká psychologička, ktorá sa mohla naplno svojej téme venovať až v emigrácii. Pracovala s postihnutými deťmi, autistami a až do dôchodku na oddelení vývinových porúch na detskej klinike v Stuttgarte. Je autorkou viacerých publikácií, z nich najznámejšia je Malý tyran. Jeden z jej najnovších projektov je zameraný na obnovu lásky v rodine a podporu pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta ponižovanie, fyzické tresty, manipuláciu, prehnanú starostlivosť a ďalšie nežiaduce javy. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené v Nemecku, vo Viedni, Aténach, Mexico City a ďalších mestách.

--- 

Spracovala Natália