Keď ja o tom neviem, tak to neexistuje, keď som to neskúsil, všetci klamú...

Darmo som hovorila o tom, že mnohí sa dali skúmať, nech si to naštuduje, pýtala som sa ho aj na to, prečo neprišiel na prednášku a nespýtal sa na všetko, čo chcela vedieť jeho vedecká duša, bol tam na to priestor, každý sa mohol pýtať na čokoľvek, pýtala som sa aj na to, či mám sprostredkovať stretnutie vo Francúzsku, kde môže bývať a sledovať „svoju obeť“...Nič. Jediným argumentom bol vedecký postoj, ktorý vraví, že to nie je možné, lebo...Fajn, takýchto zanietených intelektuálov potrebuje systém na svoje udržanie. Aj keby im hlavu lámalo a mozog vytrhlo bez relevantného vedeckého výskumu neuveria ani tomu, že na konci ich rúk vyrástli prsty, alebo že oči majú na tvári. Ja sa zasa spolieham skôr na osobné zážitky a pretože mám cit pre písané slovo, rozoznala by som vymyslený príbeh -. najmä v prípade ľudí a kníh o ktorých hovorím. Napríklad Therese Neuman, Jasmuheen, Henri Monfort, Michael Werner, dnes už aj Slovák Peter Starec preto, že keď dávajú návod na presný postup, je veľmi jednoduché vyskúšať ho a na vlastnej koži zistiť, čo to robí. Ich cieľom, čo uniklo pozornosti priateľa vedca, nie je prázdny žalúdok a plnšia peňaženka, ale zmena myslenia, zmena spôsobu uvažovania o výžive, jedle, pití a bytí. Zmena myslenia by nezaškodila ani v oblasti vedy, ktorá si svoju nafúkanosť a aroganciu (občas), ani nemá na čom zakladať. Tým nechcem odsúdiť slovenských vedcov, ktorí často v neuveriteľných podmienkach dosahujú skvelé výsledky, len upozorňujem, že aj tu by pohyb nezaškodil.

Možno vyvoláva skepticizmus to, že zväčša ide v prípade „nejedákov“ o svätých indických mužov, alebo o šamanov, čo je pre našinca vždy silná káva, zaváňajúca mystikou. Ale jeden z posledných propagátorov nejedenie a nepitia, Švajčiar Michael Werner ani nie je Ind, nešamaní, a nežije obklopený krásnou prírodou. Tento päťdesiatnik je v dobrej kondícii, vlastní doktorát z chémie a je výkonným riaditeľom jedného výskumného ústavu. Neustále pracuje a žije ako bežný človek. Neje od roku 2001. Čo je však v súvislosti s týmto článkom omnoho dôležitejšie, neustále vyzýva: „Skúmajte ma, je mi jedno akým vedeckým spôsobom, som ochotný ísť do toho. A že to myslí vážne dokázal, keď ho 10 dní nechali v nemocnici bez jedla a pitia a detailne monitorovali činnosť jeho orgánov.

Na môjho priateľa vedca bol aj tento argument prikrátky: „Desať dní je nič. Ja potrebujem dôkaz o tom, že nejedia a nechudnú, lebo keď chudnú, tak je jasné, že sa blížia ku koncu.“ Keď sa Michaela Wernera pýtali z čoho žije, povedal, že zo svetla. Henri Monfort z prány a o slovo sa hlási aj ďalšia skupinka sun-eaterov, pojedačov slnka. Slová sú síce nejednotné, ale podstata je zrejmá na prvý pohľad. Suneateri majú už aj vedecký dôkaz svojej existencie. NASA totiž pripúšťa, že je naozaj možné vyživovať sa energiou slnka. Takto žije napríklad už 13 rokov Nikolaj Dolgorukij z Ukrajiny. Vo svojom presnom návode hovorí o tom, že maximálny čas hľadenia do slnka je 44 minút a dosiahnuť sa dá po deviatich mesiacoch pravidelného tréningu. Keď dospejete do tohto bodu, stačí už iba denne 45 minút chodiť bosí po tráve, piesku alebo zemi. Potreba jedla už nenastane.

Priateľ vedec, veda chce obete! Deväť mesiacov nie je tak veľa. Šup na slnko. V záujme zachovania zdravia treba dodržať tieto zásady. Pozerať sa do slnka treba v čase tak maximálne hodinu po východe slnka, a opäť večer tesne pred západom slnka, vtedy je v lúčoch najmenej ultrafialového žiarenia. Začať treba s desiatimi sekundami a postupne pridávať.

Táto technika nie je nová, poznali ju všetky starodávne vyspelé civilizácie. Slúžila na podporu zdravia a získavania nadprirodzených vlastností ako sú telepatia, telekinéza a ďalšie. V modernom jazyku sa tento fenomén výživy pozeranie sa do slnka menuje HRM- podľa Inda Hira Ratan Maneka, ktorý sa nechal skúmať priamo na pracovisku NASA. Tím lekárov z Pensylvánsej univerzity ho pozoroval celých 100 dní - 24 hodín denne, napokon potvrdili, že Hira potreboval pre svoj život a zdravie iba slnečné svetlo a trochu cmaru alebo vody. Henri Monfort si dal po predstavení jednu kávičku, lebo energie mesta sú omnoho ťažšie ako energie stromov a riek v oblasti Nantes, kde žije. Aj Peter Starec si dáva kávičku. Ja som si počas svojej skúsenosti s pránickou výživou dávala lyžičku makového alebo kokosového oleja s citrónom.

Spoločnými sprievodnými znakmi všetkých ľudí, ktorí sa nevyživujú tuhou stravou je: väčší príliv energie, nižšia potreba spánku, takmer nijaký stres, vyliečenie chronických ochorení. Bunka sa vráti do pôvodného stavu zdravia. Nezaťažená bunková pamäť bude tento stav udržovať. Zmizne väčšina starých strachov, ktoré boli čiastočne podmienené strachom z prežitia (nebudem mať peniaze, nebudem mať čo jesť, umriem). Pod vplyvom týchto výhod sa napokon aj z večných kritikov a frflošov stanú optimisti. Všetko toto potrebuje byť doplnené chôdzou naboso. Práve pri nej sa aktivizuje epifýza ( šišinka, šuškovité teliesko). Platí aj to, že každý prst na nohe je spojený s inou žľazou v mozgu. Pre zaujímavosť. Palec je spojený s epizýzou, ukazovák s hypofýzou, prostredník s hypotalamom, „prsteník“ s talamom a malíček s amygdalou. Epifýza je naše tretie oko, hovorí sa o nej aj ako o spojnici s našou dušou. Hypofýza má nadradenú, koordinačnú funkciu voči ostatným endokrinným žľazám. Je prepojená s časťou medzimozgu hypotalamom, a spolu s ním vytvára hypotalamo-hypofýzový komplex. Hypotalamus tu funguje ako riadiace a prepojovacie centrum, ktoré umožňuje kontrolu funkcií endokrinného systému centrálnou nervovou sústavou. Talamus (po slovensky hrboľ medzimozgový spolu s epitalamom je zoskupením senzorických, asociačných a nešpecifických jadier. Sprostredkováva prevod informácií prichádzajúcich z periférie do špecifických projekčných a asociačných oblastí mozgovej kôry a do dôležitých centier mozočku. Umožňuje tiež vzájomnú interakciu vyšších oddielov centrálnej nervovej sústavy. Takže keď človek kráča bosou nohou so slnkom nad hlavou vytvára sa okolo neho magnetické pole, ktoré podporuje činnosť jeho mozgu. Zlepšujú sa navigačné schopnosti a častejšie sa opakuje stav rozšíreného vedomia, zlepšuje sa pamäť aj intuícia.

AMYGDALA

O amygdale si povedzme radšej viac, zaslúži si to.

Podľa wikipedie je amygdala (lat.: corpus amygdaloideum) párová mozgová štruktúra stavovcov (vrátane človeka), umiestnená v strednej časti spánkového laloku a ako súčasť Papežovho emočného okruhu je prepojená hojnými dráhami do ostatných častí limbického systému a do mozgovej kôry. Amygdala hrá hlavnú úlohu pri formovaní a uchovaní pamäťových stôp spojených so zážitkami s emocionálnym zafarbením. Významne ovplyvňuje správanie sa osôb pri strachu, radosti,pažravosti...

Hlavná časť amygdaly sa delí na:

Kortikomediálne jadro, ktoré dostáva priame informácie z čuchových receptorov a je napojené na hypotalamus a predný mozog. Táto časť amygdaly potom dokáže ovplyvniť sexuálne správanie jedinca v závislosti na pachových signáloch. (feromóny a láska)
 Bazolaterálne jadro, je spojené s temennými a spánkovými asociačnými oblasťami mozgovej kôry. Táto časť amygdaly určuje emočný význam prijímaných informácií. Získa informáciu a priradí k nej emočný náboj.

Centrálne jadro má spoje s asociačnými oblasťami mozgovej kôry a s centrom chuti. Jej výstupné dráhy smerujú hlavne do centier riadenia autonómnych funkcií v mozgovom kmeni.

U človeka hrá amygdala hlavnú úlohu pri vytváraní a ukladaní spomienok spojených s emocionálnymi udalosťami. Rozpoznávanie a reakcie na podnety spojené hlavne s nepríjemnými udalosťami sú veľmi pohotové a predbiehajú reakcie rozumové. Centrálne jadrá sa podieľajú na vzniku reakcií na strach, ako je nehybnosť, zrýchlený tep, rýchlejšie dýchanie, zovretie žalúdka a vylučovanie stresových hormónov. Aj naša chuť do jedla je spojená s amygdalou. Poškodenie amygdaly naruší prirodzené reflexy, napríklad Pavlovov reflex. Okrem toho naruší aj emocionálne prežívanie.

Jeden príklad z praxe: Manželka sa sťažovala, že manžel, napriek tomu, že ju miluje a správa sa zodpovedne v ich vzťahu, je citovo úplne plochý, nechce dávať a nepotrebuje nijaké dotyky, láskanie, nehu, čo jej veľmi prekáža. Psychológ nezistil nič, až napokon jeden ich kamarát vedec sa začal vypytovať, či nemal v detstve úraz hlavy. Ukázalo sa, že spadol z bicykia, dodnes tam má jazvu, presne v oblasti amygdaly.

Neuropsychologický význam amygdaly

Funkcia amygdaly bola prvýkrát odhalená už v roku 1888 výskumom vykonaným na opiciach postihnutých léziou spánkovej oblasti mozgovej kôry. Tento výskum odhalil významný vplyv týchto oblastí na sociálne a emocionálne správanie jedinca. Heinrich Klüver a Paul Bucy, ktorí neskôr tento výskum rozšírili, rovnakým pozorovaním poukázali na to, že veľké lézie na prednom temporálnom laloku vyvolajú zmenu v správaní, prehnanú reakciu na všetky objekty, zvýšenú precitlivenosť, stratu strachu, stratu sociálneho postavenia, spoločenskú izoláciu, hypersexualitu a hyperoralitu. Neskoršie štúdie, už špecificky zamerané na amygdala ukázali, aké ťažké je nájsť presné oblasti a priradiť k nim patričné ​​symptómy. Opičie matky s poškodenou amygdalou vykazovali znížený stupeň materského správania. Často ich fyzicky zneužívali alebo zanedbávali. Technologický pokrok, umožňujúci zobrazenie nervových tkanív, urobil významné zistenia týkajúce sa amygdaly v ľudskom mozgu. Potvrdilo sa, že amygdala má podstatný vplyv na duševný stav človeka a súvisí s mnohými jeho psychickými poruchami. V roku 2003 štúdia jedincov s poruchou osobnosti poukázala na výrazne vyššiu aktivitu ľavej amygdaly, než je obvyklé. Niektorí pacienti mali dokonca ťažkosti s rozlíšením neutrálnej tváre a vyhodnotili ju ako tvár ohrozujúce. Pacienti s ťažkou sociálnou fóbiou mali zvýšenú citlivosť amygdaly. Rovnako tak pacienti s depresiou mali zvýšenú aktivitu ľavej amygdala. Štúdia z roku 2003 zase potvrdila, že dospelí a dospievajúci pacienti s menším objemom amygdaly a hipokampu trpia bipolárnou poruchou. Mnohé štúdie tiež poukazovali na prepojenie medzi amygdalou a autizmom, amygdalou a schizofréniou. U pacientov so schizofréniou bola pravá amygdala podstatne väčšia ako ľavá. Nedávny výskum na potkanoch naznačuje, že parazit Toxoplasma gondii, ak napadne mozog sa najčastejšie usadí práve v amygdale a vytvorí tu cysty, ktoré môžu byť príčinou porúch ako je schizofrénia alebo paranoja.

-

Erika Vincoureková