Šťastná. A navždy.

Ak mám opísať svoje detstvo, tak neviem s určitosťou povedať, či bolo šťastné alebo nešťastné. Ale  určite viem, že som počas detstva pociťovala nedostatok lásky. A tento pocit sa so mnou vliekol takmer do dnešného dňa. Absencia lásky sa prejavovala vo všetkých mojich vzťahoch.

Myslím si, že to funguje takto, keď chýba láska nám, tak ju máme aj problém dávať. Čo môžeme dať, keď vlastne nevieme ako vyzerá tá naozajstná láska. Podliehame potom túžbam z romantických „diel“ Rosamundy Pilcherovej a podobne. Plačeme s románovými hrdinkami, ale nedokážeme sa od nich poučiť. Moje partnerské vzťahy by boli tiež na román so sto kapitolami. Hlavne boli vždy veeeeľmi komplikované, partneri väčšinou žiarliví a majetnícki, čo som ako voľnomyšlienkarsky vodnár len ťažko znášala a vždy sa to končilo búrlivými rozchodmi. Prekvapovalo ma len jedno, že vždy partnerovi viac záležalo na mne ako mne na ňom.

Vychovávala ma moja babka s deduškom. Záhadne ma tam rodičia jedného dňa nechali, mala som asi 12 rokov. Trvalo dlho, kým som sa dozvedela celú pravdu o tom ako som bola starými rodičmi manipulovaná a ako zasahovali do života mojich rodičov, ktorí akoby ani nemali na výber. Takže radšej poslúchali, aj keď nesúhlasili. Bolo to obdobie vydierania, vyhrážania, manipulácie ...veľmi nerada na to spomínam. Doba to dovoľovala.

Dnes viem, že na všetkom čo sa deje majú vinu alebo lepšie povedané sa podieľajú všetci zúčastnení. Výsledok? Aj ja som sa stala sebeckou, manipulátorkou, neúprimnou, v mene diplomatického vystupovania žijem vo svete poloprávd, robím len to z čoho mám osobný osoh, milujem výhody, keď sa dá vyberám si tú ľahšiu cestu. Čo sa mi nechce robiť veselo hádžem na druhých, len aby som ja zostala za krásnu a čistú. Takýto postoj k životu, človeku nevydrží navždy raz sa čaša rozbije.

Zlom nastal, keď sa stalo niečo úžasné.

Vo svojich 24 rokoch som stretla svojho osudového muža. Bol odo mňa o 23 rokov starší, a keďže mi chýbala otcovská láska, aspoň ja som to tak cítila, tak sa mi tento vzťah zdal úžasný. Po dvoch rokoch tajného chodenia ( pán bol samozrejme nešťastne ženatý), sa rozviedol na podnet manželky a nasťahoval sa ku mne. Ja som v tom období chcela deti a zabezpečiť si budúcnosť. Ale on, keďže sa oslobodil od manželky po 27r. manželstva si chcel hlavne plnými dúškami užívať slobodu.
Tento rozdiel v životnej filozofii pripravil zopár nežných treníc. Zatiaľ len ako tŕne na ružiach. Keď sa ich nedotýkate, nepichajú. Lenže za osem rokov dotykov z tŕňmi, vznikli rôzne väčšie aj menšie boľačky a niekedy aj neodstrániteľné jazvy.. Tým, že môj pá Úžasný bol o toľko starší kládol si za povinnosť ma neustále vychovávať, kritizovať a určovať mi nejaké mantinely, aby ma skrotil. Dnes mi kamošky vravia, že som bola do neho neuveriteľne zaľúbená, ale môj mozog aj túto dôležitú informáciu uložil niekam do ústrania.

Skôr ako som ho poznala, tak som bola ako nespútaný živel. Rozbúrená rieka. Mala som originálne názory na život, neskutočnú chuť žiť a užívať si všetko, čo život ponúka. Nikdy som nebola dostatočne vyzabávaná a vytancovaná.
Mohla som mat akéhokoľvek muža, na ktorého som si ukázala prstom. A samozrejme, keď som dosiahla svoje, tak som o ňom nechcela ani počuť.

Ale vráťme sa k môjmu osudovému mužovi. V sexe nič moc, málo fantázie, ale bol schopný po iných stránkach, bol spoľahlivý, vedel zarobiť peniaze....myslím si, že ma ľúbil a dával mi všetko, čo som potrebovala.

Musím sa na chvíľu vrátiť k môjmu otcovi. Je to človek plný zásad, človek, ktorý keď niečo povie, alebo sľúbi, tak sa vždy môžete spoľahnúť na to, že to aj splní. Samozrejme má aj mnoho chýb, tak ako každý z nás, napríklad až prílišnú sebalásku, aroganciu, egoizmus, zvláštny zmysel pre humor, ktorý chápali len ľudia, čo ho dlhšie poznali. Tiež potreboval byť vždy stredobodom pozornosti a to si aj patrične užíval. Je až neskutočne dobrý rozprávač vtipov a ma nevyčerpateľnú zásobu príbehov, od ktorých až brucho boli. Samozrejme, že sme sa mu s bratom chceli čo najviac podobať a tak som tiež vždy bola ten hlučný typ, na ktorý sa nezabúda. Prináša to aj mnoho nedorozumení a nepriateľov.

Naopak, moja mama je ako z iného sveta, skôr utiahnutá, než excentrická. Proste, u nás bol otec vždy ten dominantný. Roky som si myslela, že ma neľúbi. Dokonca som mala obdobie kedy som bola presvedčená, že ma museli adoptovať, veď žiadna normálna matka sa dobrovoľne nevzdá svojho dieťaťa.

Najväčší rozpor s mojimi rodičmi nastal v období, keď moja babka prepísala dom, ktorý mal samozrejme zdediť môj otec a potom ja s bratom na mňa. Vtedy rodičia aj brat prerušili so mnou všetky kontakty. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, aj keď som si samozrejme mohla zvoliť aj inú cestu. Ťažké to bolo preto, lebo mi chýbala opora rodiny a bola som už navždy nútená žiť so svojou babkou, ktorá má veľmi ťažkú povahu v jednej domácnosti. Je panovačná, strieda nálady ako iný nohavičky, rovnako rýchlo mení aj svoje názory, je majster v manipulovaní. Ešte aj dnes, keď mám 45 rokov je presvedčená, že ona bude rozhodovať o tom, aký život
chcem žiť. Rada mi vnucuje svoje názory, tvrdí, že som povinná robiť to a tamto.  A keď sa nechcem podvoliť, tak sú u nás hádky na dennom poriadku. Takže si myslím, že som si svoj kalich horkosti vypila až do dna a zdá sa, že bol takmer bezodný.

Po 8. Rokoch sme sa teda na jednej skvelej dovolenke v Bulharsku s pánom Úžasným rozišli. Bolo to skvelé obdobie. Za dva mesiace ani neviem ako som schudla vyše 13kg., užívala som si diskotéky, žúrky, zábavy, ...no proste život snov.  Pán Úžasný si medzi tým zabezpečil vlastné bývanie a čas od času ma kontaktoval, ale ja som už nemala záujem.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď jedného dňa prišiel aj s prsteňom a žiadosťou o ruku...v tej chvíli mi nenapadlo nič rozumnejšie ako povedať áno. Dodnes sa tomu čudujem. Asi začnem veriť v osud. Už dopredu som vedela, že to nemôže fungovať.

Ono to fungovalo ešte asi štyri roky. Narodila sa nám krásna a múdra dcéra , asi kvôli tomu sme mali byť ešte spolu. Starostlivosť o ňu nám vypĺňala čas, ktorý by sme sa ináč určite hádavali. Ja som sa stala zrazu tou krotkou a dobrou manželkou, ktorá sa starala s láskou o manžela, domácnosť a dcéru. Až po siedmich rokoch som si uvedomila, že to vlastne nie som ja, že mi to takto nevyhovuje, byť v podriadenej pozícii. A začala som hľadať iné možnosti. Moje zúfalstvo bolo zrazu také očividné!

Skončila som s pretvárkou, alebo spoločensky zabehanou schémou o tom ako sa má správať manželka a matka. Začali mi do života vchádzať noví ľudia, nové názory, nove pohľady.

Zúčastňovala som sa rôznych stretnutí slúžiacich na rozvoj osobnosti. Pracovala som na svojom vedomí, na svojej povahe, na postojoch...proste som už nechcela byť tým sebeckým človekom súťažiacim neustále o priazeň okolia. Uvedomila som si, že mám obrovské dobré srdce, ktoré môžem využiť v prospech seba cez iných a naplniť ho nekonečnou láskou k všetkému, čo život ponúka. Veľa som sa naučila o sebe aj o druhých. O tom, čo a prečo robíme a veľa veci mi zrazu začalo dávať zmysel. Nemala som problém pochopiť reakcie okolia na moje správanie ani svoje na ich.

Začala som na internete vyhľadávať dokumenty o zmysle života, o zemi, o vesmíre, o predpokladanej budúcnosti a začala som si všímať maličkosti, ktoré utvárajú náš život. Zrazu mi moje manželstvo prišlo ako zlý sen, ako keď žijete s niekým, kto rozpráva úplne iným jazykom.

Tak som precítila situáciu a spravila som zásadné rozhodnutie. Podala som o rozvod. Uvedomila som si, že mám svoje vlastné hodnoty, ktoré vyznávam a že sa mi už nechce nezmyselne sa prispôsobovať. Bolo mi jasné, že mám dosť síl, rozumu a viery v to, že zvládnem všetko, čo treba aj sama. Oznámila som to manželovi. Bol v šoku, ale ja som už išla po svojej ceste, našla som si skvelého advokáta...o pol roka sme boli rozvedení.

Ďalej som pracovala na svojom rozvoji a na začiatku mi to veľmi pomohlo. Uvedomila som si, že moji učitelia a sprievodcovia sú neustále pri mne. Pomocnú ruku podali občas aj priatelia. Chcela som sa hlavne naučiť , nežiadať o pomoc, ale robiť rozhodnutia, ktoré vedú k spokojnosti a radosti. Moja dcéra je so mnou, je to úžasná bytosť, môj veľký učiteľ. Po rozvode sa zlepšila v škole, častejšie sa smiala, menej sa hádala s prababkou. Proste bol u nás zrazu obrovsky pokoj na všetkých frontoch.

Celé roky som sa snažila nájsť pravdu o mojich rodičoch a našich vzájomných vzťahoch. Zúčastnila som sa rodinných konštelácií, veľa odhalili, bola som na regresnej terapii, aj u pani Elenky a na Kubasovej chate v potnej chyži, ktorú viedol indián menom Róbert Veľký Medveď. Zistila som tam, že len sebaklam ma učičíkal a našepkal mi, že v tom mám jasno, všetkým odpúšťam a je to tak dobre. Hlúposť. Keby to bola pravda, rodina by bola spolu. Zistila som, že naše túžby dokážu pekne naštartovať naše “pravdivé“ pocity. Aj v rozprávkach je, čo sa babe chcelo, to sa babe snilo.

V tej potnej chyži sa mi otvorili dvere ku pravde.

Zrazu som mala možnosť vidieť veci v širších súvislostiach. Pochopila som, že moja mama bola zas len nástrojom v
rukách mojej babky. Už tam som pociťovala silnú ľútosť, súcit a neskutočnú túžbu aspoň raz sa s ňou stretnúť, vysvetliť si veci, ale vedela som, že to nepôjde. Prečo človek nie je schopný veriť na zázraky? Jeho mozog hneď nájde tisíc dôvodov prečo nie. To nás tak veľmi ničí.

Ten zázrak sa naozaj stal. Týždeň po potnej chyži mi mama zavolala a spýtala sa, či už mám program na jarné prázdniny.
Pamätám si to ako teraz, že ten rozhovor prebiehal v úplnej pohode, akoby tých 17rokov ani nebolo. Akoby sme sa rozprávali naposledy včera.Nezaváhala som ani sekundu. Vedela som, že takáto príležitosť sa už nikdy nemusí opakovať. Hneď v piatok som prišla k nim aj s dcérou aj so šteniatkom, ktoré som nemala kde nechať.

Boli úžasní... Mama  aj Ocko. Dokonca prišiel aj môj brat so svojou dcérou, ktorú som videla tiež prvýkrát. Stretnutie bolo plne objatí, sĺz, ale aj prijemných debát a smiechu. Mama urobila skvelú sviečkovú ako ju vie len ona, napiekla koláčiky a starala sa o nás až s neskutočnou láskou. Až dnes viem ako veľmi sa človek môže mýliť vo svojich predstavách. Nenadarmo sa hovorí, že prinášajú iba sklamania. Najkrajšie bolo, že sme spali v jednej veľkej posteli, Mama , ja a moja dcéra...šteniatko pri nás na zemi.

Boli to najkrajšie dva dni, aké som zažila za posledných 20 rokov. Od tej doby si voláme takmer denne. Aj s otcom, ale najmä s mamou. Keď si spomeniem, že boli dni, keď sme si nemali čo povedať, tak sa mi tomu ani veriť nechce. Dnes vedieme dlhé rozhovory o všeličom a robíme si spoločne plány do budúcna. Najbližšie spolu strávime Veľkú noc. Ja prežívam skutočné šťastie, vďačnosť, pokoru a
vedomie, že zázraky sa dejú, len im treba vykročiť v ústrety.

A prečo to všetko píšem?

Aby ste nestrácali nádej, aby ste verili v zázraky, aby ste verili v seba a silu svojich rozhodnutí, aby ste nepodceňovali osud, ale ani tvorbu svojej reality a aby ste vedeli, že všetci sme omylní a naše predstavy alebo postoj k situácii nás môžu zviesť z cesty. Ale len na chvíľu. Lebo kde je láska a úprimné srdce, tam sa napokon ako v rozprávkach všetko dobre skončí.

Mirka