Čo potrebuje naše školstvo?

Za socializmu malo školstvo jasnú úlohu, robiť z detí občanov, prefabrikát jednotnosti, poslušného normovaného človeka, pracujúceho a budujúceho svoju vlasť. Schopného systematicky počúvať príkazy, nepýtať sa zbytočne a otrocky memorovať predpísané. Prešlo 25 rokov, svet sa zmenil. Prístup k informáciám sa zmenil, zmenilo sa však školstvo? Nie.

Naďalej je celý školský systém založený na víťazstve zadku nad rozumom. Akékoľvek „iné“ dieťa, ktoré nezapadá do normy je podceňované. Naďalej sa v deťoch namiesto schopnosti spolupráce buduje súťaživosť. Známky slúžia na prestíž pre „lepších“.Je ale naozaj lepší ten, kto dokáže dostatočne dlho sedieť nad učebnicami a udržať v hlave dnes už nepotrebné vedomosti? Načo potrebuje mať človek v hlave to, čo mu do troch sekúnd dokáže prezradiť jeho telefón? Prečo sa namiesto toho nezameriava výchova a vyučovanie na praktické zvládanie životných situácií, na budovanie fantázie a vlastnej identity a hlavne na samostatné myslenie? Odpoveď je až desivo jednoduchá, aj trhová spoločnosť potrebuje prefabrikát človeka, ideálne bez snov a výraznej osobnosti,schopného poslušne a bez zbytočného premýšľania pracovať na budovaní majetku svojich majiteľov.

Aj preto je úspešné zvládanie školy o ochote rodiča opakovať si dve, tri hodiny denne učivo základnej školy, aby ho následne mohol učiteľ ohodnotiť v podobe známky jeho dieťaťu.

Ak už máme osnovy, založené na opakovaní informácií, z ktorých väčšina je pre človeka v živote úplne nevyužiteľná, nemali by učitelia naučiť deti toto učivo v škole? Namiesto toho posielajú domov dieťa s domácou úlohou. Dieťa, ktoré je v ideálnom prípade v škole o pol ôsmej má ešte večer robiť domáce úlohy. Uvedomuje si niekto ako je preťažené. A ani rodičov po práci veľmi neteší opäť príprava s dieťaťom. Skutočne je potrebné dať takýmto učiteľom viacej peňazí? Nebolo by rozumnejšie urobiť z nich skutočných pedagógov? Ktorí ako hlavnú zbraň nepoužívajú vetu „musí to vedieť, všetci to vedia“. A ak máte dieťa so špeciálnymi potrebami, dyslektika, dysgrafika, nedaj Boh autistu, doložia „naučte ho to, my na to nemáme čas“. Myslím si, že učiteľ má v kmeni slova učiť a nie preberať látku. Keď požiadate učiteľku, aby vášmu dyslektikovi vysvetlila zadanie a on úlohu urobí na výbornú, dozviete sa, že na taký prepych ona čas nemá.

Ak je zmyslom vzdelávania vytvárať stále prefabrikovaných, poslušných ľudí v duchu osnov a tabuliek, tak v tom prípade je lepšie, aby sa prostriedky, o ktoré žiadajú učitelia, rozdelili v podobe rodičovských prídavkov. Ak skutočným učiteľom je rodič (navyše by mal byť aj špeciálny pedagóg) a učiteľ sa stáva len skúšajúcim, kritizujúcim a známkujúcim. V roku 1938 vo svojej knihe „Ako nepodľahnúť Diablovi“ otec motivačnej literatúry Napoleon Hill napísal, ako jednu z Diablových odpovedí, kto mu najviac pomáha zmocniť sa duše človeka „Učitelia mi ani tak nepomáhajú tým, čo deti učia, ako skôr tým, čo ich neučia. Celý systém štátnych škôl je vedený tak, že učí deti všetko, okrem nezávislého myslenia. Bojím sa, že jedného dňa nejaký odvážny človek zmení súčasný systém školstva a spôsobí tak ujmu mojim zámerom, pretože zo študentov sa budú môcť stať lektori a ich učitelia im budú slúžiť ako poradcovia, ktorí im budú pomáhať rozvíjať ich myseľ na vyššiu úroveň. Keď tento čas príde, učitelia, už nebudú patriť medzi mojich zamestnancov.“ Prešlo 77 rokov a u nás ešte stále nenastal čas, kedy by školstvo pracovalo „proti Diablovi“ a pomáhalo z detí robiť samostatne mysliace kreatívne bytosti. To, čo naše školstvo potrebuje, nie sú peniaze, ale zmena systému školstva a nové myslenie ľudí v ňom. Poctivý učiteľ by mal štrajkovať za toto. Investovať do stále toho istého systému a stále tých istých ľudí je zbytočné. Naozaj to chce zmenu. A tá zmena nemusí nastať zvrchu, nemusí sa objaviť v osnovách, či vo výnose ministerstva, môže sa objaviť v osobnostiach učiteľov, alebo v tlaku od rodičov, ktorí už nechcú vychovávať deti k memorovaniu, ale chcú im pomôcť k mysleniu a to nie len na draho platených súkromných školách, ale všade. Ak to ide na súkromnej škole za peniaze, tak to úplne rovnako môže ísť aj z našich daní, pretože školstvo nie je zadarmo.

-

Natália Krížová