Maličkí, čo sa kŕčovite držia mamy

Mnoho detí, najmä mladších ako päť rokov, prežíva priam panický strach z odlúčenia od rodičov. Chcú byť neustále v blízkosti mamy, celý čas ju musia mať na dohľad. Ak len chvíľu ostanú v opatere starej mamy alebo susedy, okamžite sa ich zmocňuje zúfalstvo a panika. Ak mama nie je nablízku, nie sú schopné sústrediť sa na čokoľvek. Sú nešťastné, keď od nich rodičia vyžadujú, aby spali v oddelenej izbe. Boja sa tmy a opustenosti.

Čo robiť?

● Snažte sa rozšíriť okruh priateľov svojho dieťaťa a navyknite ho na zábavu s rovesníkmi.

● Veďte dieťa k tomu, aby samo rozhodovalo aspoň o drobnostiach a tým získalo väčšiu sebadôveru. Môžete napríklad súhlasiť s tým, že samo rozhodne, čo bude mať na večeru, čo si oblečie, alebo mu navrhnite, aby si samo vybralo knižku, ktorú mu prečítate. Réno mu trebárs dajte na výber z dvoch párov odevov. Nech sa rozhodne, čo bude raňajkovať a či vôbec bude jesť hneď po prebudení.

● Ešte predtým, ako dieťa začne chodiť do škôlky sa postupne snažte, aby trávilo trocha viac času bez vás. Hoci len vo vedľajšej izbe. Zdržte sa dlhšie v kúpeľni a nedovoľte, aby tam prišlo za vami.

● Robte všetko pre to, aby ste na dieťa neprenášali svoje problémy. Nezabudnite, že deti do šiestich rokov žijú v aure svojej matky a tak naplno prežívajú jej myšlienkový svet.

Dieťa sa všemožne vyhýba škole

Niektoré deti v školopovinnom veku sa snažia škole za každú cenu vyhnúť. Odmietajú ísť do školy a pretože tento odpor nevedia vždy vysvetliť, rodičia sa domnievajú, že sa im jednoducho nechce učiť. Lenže dieťa môže v skutočnosti trpieť fóbiou zo školy – bojí sa, že bude objektom výsmechu alebo surovostí spolužiakov, obáva sa ťažkostí s učebnou látkou, bojí sa učiteľa, bojí sa, že zlyhá... Signály, ktoré môžu naznačiť, že problém je väčší ako sa zdá, sú nočné mory, bolesti brucha a hlavy, ranná nevoľnosť, hnačka, zvracanie.

Čo robiť?

● Nenúťte dieťa ísť do školy za každú cenu skôr, ako si nevyjasníte dôvody, pre ktoré sa jej vyhýba. Ak ho začnete obviňovať z lenivosti a obyčajného ,,blicovania“, dieťa sa bude cítiť celkom nepochopené a môže prísť k trvalému komplexu menejcennosti, alebo si vybuduje nedôveru voči ľuďom. Pocit toho, že zlyháva, sa s ním môže vliecť roky.

● Rozprávajte sa s potomkom o jeho obavách a snažte sa, pochopiť ho, vžiť sa do jeho situácie. Nepoužívajte frázy typu: ty to vydržíš, aj ja som chodila do školy a som tu, do školy sa jednoducho musí chodiť, tak sa s tým vyrovnaj... a podobne.

● Ak si neviete rady, obráťte sa na špecialistu – teda detského psychológa.

Chorobne nesmelý tínedžer

Problémy spôsobené nesmelosťou sú pre obdobie dospievania celkom prirodzené. Niekedy sú však obavy a strach spojené s istými situáciami natoľko silné, že robia z mladého človeka osamelého vĺčika. Môžu sa prejavovať prudkým červenaním, nadmerným potením, koktaním, tikmi, trasením rúk alebo dokonca odmietaním opustiť vlastný byt, či vyhýbaním sa spoločnosti.

Čo robiť?

● Vždy si nájdite čas, aby ste dospievajúce dieťa vypočuli. Zhovárajte sa o jeho obavách, ale nevnucujte mu svoju pomoc.

● Nepripomínajte mu neustále jeho slabé stránky. Aj keď veľmi dobre poznáte nedostatky svojho potomka, snažte sa mu ich nevytýkať.

● Nikdy sa nevysmievajte z nedokonalosti svojho dieťaťa – dokonca ani zo žartu.

● Neporovnávajte dieťa s jeho spolužiakmi a priateľmi. ,,Škoda, že nešportuješ ako Adam“,- takáto veta môže vášho syna pripraviť o sebadôveru.

● Dieťa čo najčastejšie chváľte a ubezpečujte, že ho ľúbite. Nezabúdajte, že vaša bezpodmienečná láska a bezvýhradné akceptovanie sú pre citlivého tínedžera základnou oporou. A buďte trpezliví. Vaše dieťa si to zaslúži.

-

(Vie)