Malí tyrani (2.časť)

Túto problematiku som konzultovala s mnohými odborníkmi. Aj oni vidia nevyhnutnosť týmto deťom pomôcť. Asi od 80-tych rokov sa v poruchách detskej osobnosti explozívne rozširuje výrazná zmena. Až do tejto doby medzi problematickými deťmi prevažovali deti úzkostné, neschopné, „obetní baránkovia“, ktorí svoju poruchu kompenzovali extrémnym orálnym uspokojovaním (aktivitou úst ako okusovanie nechtov, žravosť a pod.) a nepriamou agresiou (klamanie, krádeže, podpaľačstvo). Tieto deti boli posielané buď do výchovnej poradne na psychoanalytické vyšetrenie, na behaviorálnu terapiu (psychoterapeutický smer aplikujúci na poruchy správania poznatky teórie učenia), alebo na rodinnú terapiu.

Dnes sú rozšírené poruchy z oblasti deštrukcie a agresivity, spojené s citovým chladom, egoizmom a bezohľadnosťou. Zdá sa, že takto narušené deti sú voči terapii imúnne a vzdorujú akejkoľvek výchove. Mnohý skúsený odborník – psychológ či pedagóg – si kladie otázky: Nie som zaslepený alebo unavený povolaním? Nie som voči týmto zaťatým deťom netolerantný, nemal by som sa snáď skôr pridŕžať bezautoritatívnej výchovy? Aj niektorí detskí lekári pochybujú o svojej presvedčovacej schopnosti, keď sa v praxi stretnú s nezvládnuteľnými deťmi, ktoré nielenže neotvoria správne ústa, ale odmietajú nevyhnutnú diétu, dokonca aj jedlo, a radšej by sa úplne vyhladovalo, než aby na úpenlivé rodičovské prosby hladovku vzdali. Zdá sa, že sa tu nestretávame so zlosťou, ktorá sa chce presadiť, ale so sebazničujúcou zúrivosťou.

Obraciam sa tiež na odborníkov. Nechcela by som ich za každú cenu zbavovať ich pochybností, pretože práve tie dávajú podnet k dialógu, a tým aj k ďalšej ceste vpred. Kriticky čítajúceho vedca prosím o porozumenie pre moju odvahu, s ktorou som postavila hypotézu o príčinách túžby po vládnutí, rovnako ako pre moju domnienku, že sa v pravom slova zmysle jedná o mániu. Kiež by sa ten, kto myslí vedecky, pozeral na túto knihu ako na zdroj ďalšieho bádania.

Po stopách príčin panovačnosti

Keď som sa začala podrobnejšie zaoberať problematikou panovačnosti, zamerala som sa predovšetkým na tri otázky:

• Čo sa skrýva za touto strašnou detskou mocou?

• Kde bola hranica zdravej miery moci prekročená?

• Nikdy v minulosti sa neprejavila panovačnosť u takého množstva detí, hoci panovační ľudia existovali odjakživa. Kde je príčina tohto faktu?

Ponuka literatúry týkajúcej sa tohto faktu je nepatrná. Existuje niekoľko diel z hlbinnej psychológie o súvislosti medzi panovačnosťou a narcizmom od Sigmunda Freuda a Heinza Kohuta. Alfred Adler sa zameral na porovnanie panovačnosti a snahy po uplatnení. Problémom moci sa zaoberá predovšetkým Hans Strotzka. Pokúša sa vysvetliť, že na terapiu prichádzajú skôr obete chorých, teda utláčaní. Zaujímavé je, že v našej poradni sa objavujú ľudia s prevrátenými rolami: utláčaný – rodič privádza utláčateľa – dieťa. To, čo by sme chceli označiť ako panovačnosť, nie je identické ani so snahou po uplatnení, ani s narcizmom. Ak hľadáme príčiny, objavujeme súvislosť so súčasným technokratickým životným štýlom. Týmto faktom sa budem zaoberať neskôr. U všetkých bádateľov nachádzame spoločné rysy: všetci vidia príčinu duševných porúch v sociálnych vzťahoch vyspelej priemyselnej spoločnosti. Zdôrazňujem, že duševné choroby ako následok odcudzenia medzi ľuďmi sú v dnešnej dobe celkom pochopiteľné. Závislosť na moci predstavuje cestu k zlému. Iba aktívna láska je tou pravou pomocou.

Menujem iba niektorých z mnohých autorov: Erich Fromm varuje pred zväčšujúcou sa závislosťou moderného človeka na „mať“, ktorá mu bráni, aby prežíval „byť“. Zradu na sebe samom popisuje Arno Gruen vo svojej rovnomennej knihe a predstavuje utrpenie dnešných pacientov. Tí sa stotožňujú s mocou, robia z nej svoj image, utekajú do falošných citov, a tým sa vzďaľujú prežitku lásky aj vlastnej autonómii.

Alexander Lowen sa domnieva, že narcizmus každého jednotlivca je daný celkovým narcistickým kultúrnym prostredím. Pravdivé city už nezodpovedajú image jedinca, a musia byť preto potláčané. Tým sa život dnešného človeka stáva prázdnym a nezmyselným. Podobne ako v západoeurópskych krajinách konštatuje Lowen po 40-ročnej psychoterapeutickej skúsenosti (bioenergetika) tiež v USA: Neurózy predchádzajúcich dôb, ako ochromujúce pocity viny, úzkosti, fóbie a utkvelé predstavy sa dnes vyskytujú zriedka. Zato sa omnoho viac ľudí sťažuje na depresie a stratu citov. To, čo sa dá odmerať a spočítať, je v dnešnej dobe dôležitejšie než ideály, a tým je myslenie a cítenie oddelené, rozštiepené. Technická veda má prednosť pred nie presne zmerateľným vedením o emocionálnom stave človeka. Dôsledkom tejto karteziánskej vedy je, že prvá atómová bomba bola skonštruovaná skôr, než sa v pedagogike a detskej psychiatrii objavilo, že malé dieťa má určité potreby.

Zaujímavo a kriticky nás zoznamuje známy detský psychiater z Tubingenu Reinhart Lempp s historickým vývojom svojho povolania v knihe Rodina na prelome (Familie in Umbruch). Až v polovici 20. storočia priniesli výskumy Reného Spitza, Johna Bowlbyho, H. F. Harlowa a iných obrat v poznaní a porozumení detskej schopnosti lásky a psychickej zraniteľnosti malého dieťaťa. A trvalo ešte ďalšie roky, než sa zistilo, že ani toto poznanie nie je úplné: Dnes je už známe, že dieťa je vnímavé pre kontakt s matkou už pred narodením.

Prínosom v tejto oblasti sú diela detských psychoanalytikov, napr. Donalda W. Winnicota a Margarety S. Mahlerovej. Zaoberajú sa pôvodom a príšernosťou všemohúcnosti malého dieťaťa trpiaceho psychotickým ochorením. Psychoterapeutmi bola táto kniha prekvapivo kladne prijatá, avšak pre svoju odbornosť je pre rodičov a vychovávateľov neprístupná.

---

Pokračovanie tu