Malí, ale už aj veľkí tyrani

To, že naša spoločnosť vychováva v dnešnej dobe priveľa malých, ale už aj veľkých tyranov, si všimol už asi každý. Málokto sa však zamýšľa nad príčinami tohto javu. Vieme vlastne, my rodičia a vychovávatelia čo potrebuje každý tvor k svojmu rozvoju?

Určite tieto dve veci. Lásku a poriadok.

A tu nastáva problém. Bohužiaľ, láska má mnohé podoby a mnohí si dokážu vo svojich ilúziách masky ega – prečítať ako pocit lásky hocičo. Zistiť, či sa klameme, môžeme jednoducho – bezpodmienečná láska, ako už vyplýva z tohto slova si nekladie nijaké podmienky, nemá nijaké predstavy, nič nehodnotí, len všetko skrášľuje svojím teplom a pochopením. Bezpodmienečná láska prijíma každého aj s jeho nedostatkami. Vytvára nenásilne akúsi atmosféru, v ktorej sa odohráva celý život dieťaťa. Nemanipuluje, nevyžaduje, neobchoduje s citmi. Udržuje však rovnováhu a poriadok, aby dieťa mohlo rásť rovno v jasných podmienkach. Kontrolou je stav chrbtice. Ak má dieťa rovnú chrbticu a je zdravé, výchova je úplne v poriadku.

Takýto postoj totiž povznáša človeka, učí ho, že môže stáť rovno, lebo rodina ho podrží, nech sa stane čokoľvek. Dáva mu istotu, že ak dodrží pár pravidiel, ktoré určia hranice jeho „rozpínavosti“, má zaručenú slobodu pre svoj rozvoj. Práve cez takýto postoj si človek môže vyskúšať hranice svojich možností, silu svojej osobnosti, začlenenie do kolektívu. Pochopenie, že som neustále súčasť niečoho, čo ma presahuje a preto musím brať ohľad na ostatných.

Poviem príklad, včera sa sťažovala kamarátka, že bola na návšteve, kde dva a pol ročný chlapček domácich rušil svojím krikom a bubnovaním od štvrtej popoludní do desiatej večer kým sa nerozlúčili, každý pokus o plynulý rozhovor. Mamička ho mala po štyridsiatke, je vymodlený, prišiel namiesto mŕtvej sestričky, tak sa bezpodmienečná láska zmenila na opičiu a atmosféra na pozadí ktorej vyrastá, je už teraz neprirodzená a hustá. Neexistujú tu totiž hranice a to je druhá podmienka zdravého rozvoja. Solidarita sa dá učiť už v malom veku. V tomto konkrétnom prípade, by ju možno malý pochopil veľmi rýchlo. A do života by si už od detstva niesol schopnosť dosiahnuť slobodu, ktorá nie je na úkor druhých, ale je spätá so zodpovednosťou a vyznačuje sa vcítením.

Nemýľte si prosím bezpodmienečnú lásku s bezbrehou láskou, ktorá vzniká ba základe nejakého pocitu viny alebo nízkej sebadôvery, alebo spackaného detstva rodičov...

Ako sa v tom m á človek vyznať? Stačí chcieť. Dnes je tých možností naozaj dosť. Poradne, dobré knihy, aj internet, ak nebudete hľadať iba to, čo potvrdí vašu „pravdu“. Ak nie ste spokojní a potrebujete vyhľadať pomoc, lebo sa vám situácia vymyká z rúk, je jasné, že niečo nie je v poriadku. Nezameťte to pod koberec. Nikdy nie je neskoro.

Dodržiavanie teórie a formálnych pravidiel, je ďalším chybným krokom tých, ktorí sa rozhodli hľadať. Zabudli, že o bezpodmienečnej láske sa nedá písať, tá vychádza zo srdca. Takže sa treba najskôr pozrieť do radu dospelých v rodine. A posilniť ich lásku.

Jednou z možností je aj výchova v intenciách detskej psychologičky Jiřiny Prekopovej. V knihe malý tyran píše:

„Stále častejšie sa stretávam s rodičmi úplne psychicky vyčerpanými výchovou dieťaťa. Sú svojim potomkom zotročení, hoci mu chceli dať slobodu a v tomto duchu ho viesť. Nevedia už ako ďalej, pretože sa k vnútru svojho dieťaťa nemôžu dostať ani láskavým správaním, ani pochvalou a pokarhaním. Sú to rodičia, ktorí už takmer ľutujú, že priviedli na svet svoje dieťa. Prichádzajú za mnou manželia s obavou mať vlastné dieťa práve preto, že žili v blízkosti takéhoto dieťaťa.“

Medzi týmito malými tyranmi nájdeme nielen takých, ktorí svojim extrémne agresívnym správaním ovládajú okolie, ale tiež tých, pre ktorých je panovačnosť príliš náročná a na také výlevy zúrivosti si netrúfnu. Tí sa správajú skôr odmietavo, vyčkávajúc pozorujú scénu a obracajú sa do vlastného ostrovného sveta, v ktorom je ešte možné vzťahy ovládnuť a v ktorom nestoja sami sebe v ceste.

Vídam tiež deti kedysi pokorené a dnes preto zmätené a smutné. Deti, ktorým niekedy niekto ukrivdil a ony sa preto rúcajú a podliehajú psychosomatickým ochoreniam. Tieto deti sú nešťastné, chytené vo svojej vlastnej moci, v stálom nepokoji a úplne osamelé. Môžu síce všetko brať, ale nemôžu sami nič dávať. A tak im unikne prežitok lásky prameniaci z vyváženého vzťahu medzi braním a dávaním.

Túto knihu som napísala práve kvôli takým deťom a ich problémom. Keby totiž neexistovala včasná pomoc, čakala by ich smutná budúcnosť. Ak majú v živote obstáť, musia sa cítiť v tomto svete dobre. To nedosiahnu ovládaním okolia, ale tým, že sa naučia čakať, prispôsobovať sa, znášať porážky, zvládať strach a byť solidárnymi s ostatnými. Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú v živote šťastné. Sami ešte netušia, že nikdy nedosiahnu slobodu, pokiaľ budú závislé na moci.

-

Túto problematiku som konzultovala s mnohými odborníkmi. Aj oni vidia nevyhnutnosť týmto deťom pomôcť. Asi od 80-tych rokov sa v poruchách detskej osobnosti explozívne rozširuje výrazná zmena. Až do tejto doby medzi problematickými deťmi prevažovali deti úzkostné, neschopné, „obetní baránkovia“, ktorí svoju poruchu kompenzovali extrémnym orálnym uspokojovaním (aktivitou úst ako okusovanie nechtov, žravosť a pod.) a nepriamou agresiou (klamanie, krádeže, podpaľačstvo). Tieto deti boli posielané buď do výchovnej poradne na psychoanalytické vyšetrenie, na behaviorálnu terapiu (psychoterapeutický smer aplikujúci na poruchy správania poznatky teórie učenia), alebo na rodinnú terapiu.

Dnes sú rozšírené poruchy z oblasti deštrukcie a agresivity, spojené s citovým chladom, egoizmom a bezohľadnosťou. Zdá sa, že takto narušené deti sú voči terapii imúnne a vzdorujú akejkoľvek výchove. Mnohý skúsený odborník – psychológ či pedagóg – si kladie otázky: Nie som zaslepený alebo unavený povolaním? Nie som voči týmto zaťatým deťom netolerantný, nemal by som sa snáď skôr pridŕžať bezautoritatívnej výchovy? Aj niektorí detskí lekári pochybujú o svojej presvedčovacej schopnosti, keď sa v praxi stretnú s nezvládnuteľnými deťmi, ktoré nielenže neotvoria správne ústa, ale odmietajú nevyhnutnú diétu, dokonca aj jedlo, a radšej by sa úplne vyhladovalo, než aby na úpenlivé rodičovské prosby hladovku vzdali. Zdá sa, že sa tu nestretávame so zlosťou, ktorá sa chce presadiť, ale so sebazničujúcou zúrivosťou.

Obraciam sa tiež na odborníkov. Nechcela by som ich za každú cenu zbavovať ich pochybností, pretože práve tie dávajú podnet k dialógu, a tým aj k ďalšej ceste vpred. Kriticky čítajúceho vedca prosím o porozumenie pre moju odvahu, s ktorou som postavila hypotézu o príčinách túžby po vládnutí, rovnako ako pre moju domnienku, že sa v pravom slova zmysle jedná o mániu. Kiež by sa ten, kto myslí vedecky, pozeral na túto knihu ako na zdroj ďalšieho bádania.

Po stopách príčin panovačnosti

Keď som sa začala podrobnejšie zaoberať problematikou panovačnosti, zamerala som sa predovšetkým na tri otázky:

• Čo sa skrýva za touto strašnou detskou mocou?

• Kde bola hranica zdravej miery moci prekročená?

• Nikdy v minulosti sa neprejavila panovačnosť u takého množstva detí, hoci panovační ľudia existovali odjakživa. Kde je príčina tohto faktu?

Ponuka literatúry týkajúcej sa tohto faktu je nepatrná. Existuje niekoľko diel z hlbinnej psychológie o súvislosti medzi panovačnosťou a narcizmom od Sigmunda Freuda a Heinza Kohuta. Alfred Adler sa zameral na porovnanie panovačnosti a snahy po uplatnení. Problémom moci sa zaoberá predovšetkým Hans Strotzka. Pokúša sa vysvetliť, že na terapiu prichádzajú skôr obete chorých, teda utláčaní. Zaujímavé je, že v našej poradni sa objavujú ľudia s prevrátenými rolami: utláčaný – rodič privádza utláčateľa – dieťa. To, čo by sme chceli označiť ako panovačnosť, nie je identické ani so snahou po uplatnení, ani s narcizmom. Ak hľadáme príčiny, objavujeme súvislosť so súčasným technokratickým životným štýlom. Týmto faktom sa budem zaoberať neskôr. U všetkých bádateľov nachádzame spoločné rysy: všetci vidia príčinu duševných porúch v sociálnych vzťahoch vyspelej priemyselnej spoločnosti. Zdôrazňujem, že duševné choroby ako následok odcudzenia medzi ľuďmi sú v dnešnej dobe celkom pochopiteľné. Závislosť na moci predstavuje cestu k zlému. Iba aktívna láska je tou pravou pomocou.

Menujem iba niektorých z mnohých autorov: Erich Fromm varuje pred zväčšujúcou sa závislosťou moderného človeka na „mať“, ktorá mu bráni, aby prežíval „byť“. Zradu na sebe samom popisuje Arno Gruen vo svojej rovnomennej knihe a predstavuje utrpenie dnešných pacientov. Tí sa stotožňujú s mocou, robia z nej svoj image, utekajú do falošných citov, a tým sa vzďaľujú prežitku lásky aj vlastnej autonómii.

Alexander Lowen sa domnieva, že narcizmus každého jednotlivca je daný celkovým narcistickým kultúrnym prostredím. Pravdivé city už nezodpovedajú image jedinca, a musia byť preto potláčané. Tým sa život dnešného človeka stáva prázdnym a nezmyselným. Podobne ako v západoeurópskych krajinách konštatuje Lowen po 40-ročnej psychoterapeutickej skúsenosti (bioenergetika) tiež v USA: Neurózy predchádzajúcich dôb, ako ochromujúce pocity viny, úzkosti, fóbie a utkvelé predstavy sa dnes vyskytujú zriedka. Zato sa omnoho viac ľudí sťažuje na depresie a stratu citov. To, čo sa dá odmerať a spočítať, je v dnešnej dobe dôležitejšie než ideály, a tým je myslenie a cítenie oddelené, rozštiepené. Technická veda má prednosť pred nie presne zmerateľným vedením o emocionálnom stave človeka. Dôsledkom tejto karteziánskej vedy je, že prvá atómová bomba bola skonštruovaná skôr, než sa v pedagogike a detskej psychiatrii objavilo, že malé dieťa má určité potreby.

Zaujímavo a kriticky nás zoznamuje známy detský psychiater z Tubingenu Reinhart Lempp s historickým vývojom svojho povolania v knihe Rodina na prelome (Familie in Umbruch). Až v polovici 20. storočia priniesli výskumy Reného Spitza, Johna Bowlbyho, H. F. Harlowa a iných obrat v poznaní a porozumení detskej schopnosti lásky a psychickej zraniteľnosti malého dieťaťa. A trvalo ešte ďalšie roky, než sa zistilo, že ani toto poznanie nie je úplné: Dnes je už známe, že dieťa je vnímavé pre kontakt s matkou už pred narodením.

Prínosom v tejto oblasti sú diela detských psychoanalytikov, napr. Donalda W. Winnicota a Margarety S. Mahlerovej. Zaoberajú sa pôvodom a príšernosťou všemohúcnosti malého dieťaťa trpiaceho psychotickým ochorením. Psychoterapeutmi bola táto kniha prekvapivo kladne prijatá, avšak pre svoju odbornosť je pre rodičov a vychovávateľov neprístupná.

V nemeckej literatúre sa touto problematikou zaoberá detská psychologička Christa Mevesová. Vo svojom diele spojila svoje vedecké poznatky z hlbinnej psychológie, sociológie a výskumov zo sveta zvierat. Korene bezohľadnej bezuzdnosti hľadá v nadmernom materiálnom blahobyte, v modernom hedonizme, ktorý je príčinou deformácie pravých hodnôt. V prvom rade tu odsudzuje stúpajúcu zamestnanosť matiek dojčiat. Tie svojmu dieťaťu namiesto lásky a obetavosti ponúkajú „predžuvané“ matérie vo forme hotovej potravy a namiesto hračiek televíziu.

Neovládateľnú agresiu by podľa jej mienenia bolo možné odstrániť, keby sa malému dieťaťu na jednej strane ponechala vlastná aktivita a iniciatíva v dobývaní okolitého sveta a na druhej strane keby sa mu práve v tomto čase dala šanca vyrovnať sa so zmysluplne stanovenými obmedzeniami. Práve v tejto konfrontácii však nie sú dnešné matky príliš ochotné. Dovoľujú deťom všetko bez prekážok a agresívne, oslobodzujúci inštinkt tým neodstraňujú, naopak ho nechávajú bujnieť. Blížime sa stále viac ku koreňu panovačnosti.

Ďalšie potvrdenie téz vysvetľujúcich závislosť na moci nachádzame u Konrada Lorenza. Ten skúma stále väčšie ničenie životného prostredia civilizovaného ľudstva z aspektu porovnávajúceho psychológiu a etiológiu. Medzi ôsmymi smrteľnými hriechmi civilizovaného ľudstva považuje za najťažší strašný úpadok geneticky zakotveného sociálneho správania a pretrhanie tradícií. Poukazuje na to, že sme z tisícov detí „nefrustrujúcou výchovou“ urobili nešťastných neurotikov. Dieťa zbavené možnosti inštinktívne sa podriadiť silnejšiemu v hierarchickom usporiadaní sa cítia bez toho silnejšieho bezbranne. Nemôžu sa stotožniť s „otrockou“ slabosťou, ktorou im ten zjavne silnejší prikazuje, a v dôsledku toho nemajú možnosť sa orientovať podľa jeho noriem správania.

„Jednotlivec, ktorému chýbajú určité vzorce sociálneho správania a s nimi spojené city, je chorým človekom, ktorý si skutočne zaslúži súcit. Defekt sám je však zlo v čistej podobe. Je nielen negáciou či zvratom procesu stvorenia, ktorým povstal zo zvieraťa človek. Je čímsi omnoho horším. Ide o desivý jav, pretože porucha morálneho správania vedie akýmsi tajomným spôsobom k tomu, že človek nielen dobrotu a slušnosť sám nemá, ale stáva sa ich aktívnym nepriateľom. A to je práve to, čo privádza mnohé náboženstvá k viere v existenciu nepriateľa a odporcu božieho. Ak sledujeme pozorne všetko to, čo sa v súčasnom svete deje, ťažko môžeme odporovať veriacemu, ktorému pripadá, že nastala vláda Antikristova?“

V oblasti sociálneho správania chýba deťom základná prispôsobivosť, to znamená ochota rešpektovať potreby druhých, vcítiť sa do nich a byť ochotný ku kompromisu. Panovačný určuje sám formu svojho prispôsobenia, napríklad počúva a pomáha iba vtedy, keď na to má chuť. Tento absolútne egoistický postoj je zreteľný tiež pri prejavoch nežností, bez toho aby to matkám – pre ich zamilovanosť do vlastného dieťaťa – spočiatku napadlo.

Podľa intenzity a taktu, s ktorým rodičia vyzývajú k splneniu želania, sa rodičia buď cítia využívaní alebo sa domnievajú, že ich dieťa je schopné si každého – ale predovšetkým ženy - svojou roztomilosťou omotať okolo prsta. Nemôžem sa niekedy ubrániť poznámke, že vlastne poznám len jedno povolanie, ktoré sa vyznačuje rovnakými vlastnosťami, totiž kupliarstvo. Týmto prirovnaním bohužiaľ na odpor nenarazím, rodičia iba posmutnejú, a v najlepšom prípade začneme otvorený rozhovor.

Rodičia sa sťažujú na nedostatočný súcit svojho dieťaťa a jeho bezohľadné správanie, ale pripadá im problematické dieťaťu niečo vyčítať. Nejedná takto úmyselne, nevie, čo robí. Neodopiera súcit, ale vôbec nevie, čo to je. Zvláštnym spôsobom však má to isté dieťa jasnú predstavu o tom, čo druhý prežíva, teda vie, o čo ide. Jeho cítenie nie je zamerané na druhého, na protistranu – altruisticky – ale vzťahuje sa k jeho vlastnému „ja“. 

Dieťa reaguje na kritiku precitlivelo a nevie priznať vlastné chyby. Nevie vybudovať partnerský vzťah k rovnako starým deťom práve pre svoju nedostatočnú ochotu ku kompromisom. Dáva prednosť kamarátom, ktorí sa mu prispôsobia, a to sa darí najlepšie u podstatne starších alebo mladších detí.

Pokiaľ nikto zo súrodencov netrasie jeho trónom, nemusí viesť mocenské boje. Panovačné dieťa sa cíti ako najsilnejšie, silnejšie než starší brat, milovanejšie než najmladšie dievčatko - skrátka je bez konkurencie. Jeho pozitívny vzťah k novorodenému súrodencovi rodičia často mylne hodnotia ako vysoko sociálny postoj.

O učení rozhoduje panovačný sám tým, že každé podozrenie zo slabosti a porážky ihneď zúfalo odmieta. Sústreďuje sa len na odbory, ktoré mu nerobia problémy, a to tiež len potiaľ, pokiaľ chce. Tento postoj, keď je navyše spojený s inteligenciou a dychtivosťou po vedení, sa môže zdať optimálny. Problémy nastanú až vtedy, keď sa dieťa pri  ťažkostiach prichádzajúcich zvonku musí premôcť a prispôsobiť sa.

Ihneď ako už nie je panovačné dieťa stredom pozornosti vychovávateľa, pociťuje každú požiadavku ako poníženie, ako dôvod k protestu. Tým sa  vehementne bráni každému výchovnému a terapeutickému ovplyvňovaniu, až sa zdá,  že je voči týmto opatreniam imúnny, rezistentný.

Hrám, ľahko zvládnuteľným pre schématicko – funkčnú priehľadnosť, dáva prednosť. Na všetkých inteligenčných stupňoch je zvlášť obľúbená technická hračka: je najlepšie manipulovateľná a nie je tu nevyhnutný protihráč, ktorému by sa človek musel prispôsobovať.

Stačí potlačiť gombík a auto sviští sem a tam, naľavo aj napravo, ako vodič prikáže. Na prvom mieste všetkých zoznamov prianí sú autá s diaľkovým ovládaním, počítače atď. Ku koníčkom patrí tiež zberateľstvo, je jedno, či ide o známky, alebo o nejaké bezcenné predmety. Všetky veci dieťa hromadí, triedi a opatruje. Zberateľstvo vyvoláva pocit, že vlastnia malé kráľovstvo a môže nad ním vládnuť. Pri hraní na určité postavy – pokiaľ sa vôbec niečo také deje – sa fantázia panovačného dieťaťa stále zamestnáva rolami mocných, napríklad náčelníkov polície, Vinnetuom, Drakulom. Okrem toho v deji stále prevláda agresia. Nezriedka variačne chudobná hra nakoniec ustrnie.

Jeden sedemročný chlapec sa dva roky denne hrá s malým panáčikom tak, že „útočí“ na horu a ako veliteľ stále mení formácie. Tým tiež hra končieva.

Ak dáme panovačným deťom možnosť premietnuť sa do svojho vysneného povolania, zvieraťa, auta a pod., prekypujú ich predstavy ich silou a dominantnosťou:

– náčelník polície, riaditeľ zoologickej záhrady, Tarzan, Rambo, žeriavnik na najväčšom žeriave, primár v nemocnici, speváčka pop music, James Bond atď.

Jeden chlapec sa rozhodol pre úrad prezidenta. Keď som mu namietla, že pre tento náročný úrad je nevyhnutné sa veľa učiť a že by si mal predsa len vymyslieť nejaké iné povolanie, povedal ochotne: „Tak teda predseda vlády.“

Na moju otázku, ako si výkon takého povolania predstavuje, povedal: „objavím sa každý deň na titulnej stránke novín.“

– U zvierat padne voľba na najväčšiu gorilu, dinosaura, žraloka, veľrybu, leva, pretože ide zásadne o prežitok panovania: „Pred levom majú ostatné zvieratá a tiež ľudia strach.“ „Veľryba je najväčšia zo všetkých rýb a patria jej všetky moria.“

– Medzi dopravnými prostriedkami dostanú prednosť autá Porsche, rakety, aerobusy a policajné autá. Musí to byť vždy najlepšie a najrýchlejšie auto.

V hovorovej komunikácii je u väčšiny detí nápadná neschopnosť počúvať. Menej inteligentné panovačné deti majú sklon neodpovedať, ale samy sa pýtajú stereotypne, aby počuli im známu odpoveď,  alebo aby sa im vyplnili želania. Mnoho detí – nezávisle na inteligencii – používa reč ako prostriedok ovládania. Stále sa pýtajú „prečo“, bez toho, aby čakali na odpoveď, alebo sa pýtajú „kto, alebo čo to je“, ale nie „Čo robíš? Máš chuť na niečo iného než ja? Bolí ťa niečo?“

Veľmi málo detí rozpráva o vlastných zážitkoch, či ide o úspechy, alebo neúspechy, rovnako ako žiadne dieťa nerozpráva o starostiach iných detí – a keď, tak iba škodoradostne. Tieto deti prežili niekedy a niekde prehru. Vonkajší podnet sa môže zdať jeho okoliu často nevýznamný, ale z aspektu prežívania dieťaťa je to zvrat: sťahovanie, narastajúca aktivita mladšieho súrodenca, vstup do materskej školy, konfrontácia s pravidlami a požiadavkami - školy, poznanie vlastnej slabosti v porovnaní s ostatnými. Nevyhnutnosť sa prispôsobiť problémom, aj keď k tomu nie je chuť, proste preto, že je to nutné, prežívajú tieto deti ako úplné ohrozenie, na ktoré reagujú podľa temperamentu, odvahy a ostatných osobnostných vlastností depresiou alebo agresiou.

Od tohto okamihu sa mení dynamika vzťahov vnútri celej rodiny:

– dieťa je náhle nedotklivé, stráca rolu pašu, je neisté;

– pri pátraní po príčine poruchy sa za dieťa zodpovední dospelí dostávajú do napätia, pretože sa navzájom obviňujú.

Na záver ešte jedno pozorovanie, ktoré sa týka hojnosti výskytu prípadov: v západnej Európe (a práve tak v Japonsku) je možné  pozorovať extrémny vzrast panovačnosti u detí narodených po roku 1975.  V USA vypukla táto epidémia o desať rokov skôr – dnešní mladiství, ktorí šikanujú svojich rodičov, sem patria tiež. 

Kruh pozorovania sa uzatvára a zostáva otázka: Kde máme hľadať príčiny panovačnosti?

Viac sa dočítate v knihe Malý tyran

Čoraz viac rodičov je bezradných: hoci sa svoje deti snažili vychovávať čo najlepšie, vykľuli sa z nich malí tyrani. V novom, rozšírenom vydaní svojej najúspešnejšej knihy známa detská psychologička vysvetľuje, koľko opory a aké hranice deti potrebujú, aby ich vývin prebiehal hladko a bez porúch. U detských porúch osobnosti sa stretávame s pozoruhodnou zmenou, ktorá sa ako výbuch šíri približne od osemdesiatych rokov. Dovtedy prevažovali úzkostné deti a outsideri, dnes sú to najmä poruchy spájajúce sa s deštrukciou a agresiou. Pre takéto deti je typický citový chlad, egoizmus a bezohľadnosť. Autorka upozorňuje, aký typ rodičov je na výchovu „malého tyrana“ najnáchylnejší, v ktorých obdobiach výchovy sa rodičia dopúšťajú chýb, a o aké chyby zvyčajne ide. Vďaka mnohým príkladom z praxe je kniha názorná a neraz otriasajúca. Pomoc ponúka terapia pevným objatím, ktorú autorka opisuje spolu s mnohými inými radami, ako deti zodpovedne vychovávať. Jiřina Prekopová (1929), česko-nemecká psychologička, ktorá sa mohla naplno svojej téme venovať až v emigrácii. Pracovala s postihnutými deťmi, autistami a až do dôchodku na oddelení vývinových porúch na detskej klinike v Stuttgarte. Je autorkou viacerých publikácií, z nich najznámejšia je Malý tyran. Jeden z jej najnovších projektov je zameraný na obnovu lásky v rodine a podporu pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta ponižovanie, fyzické tresty, manipuláciu, prehnanú starostlivosť a ďalšie nežiaduce javy. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené v Nemecku, vo Viedni, Aténach, Mexico City a ďalších mestách.

--- 

Spracovala Natália

---