Listy z Ekvádoru.

Toto je príbeh ženy, ktorá vedela, čo chce a preto každý deň naplno žije svoj sen. V čase, keď spoznala svoju lásku, pracovala na ministerstve a robila si práve doktorát. Bývala v hlavnom meste, vo svojom bytíku a svet bol gombička. A potom prišla LÁSKA. A ona pochopila, že najväčší úspech a najväčšie šťastie práve vstúpilo do jej života. Vedela, že nie kariéra a hmotné statky ju urobia šťastnou, ale život s mužom, ktorého si váži a miluje. Vedela, že chce byť s ním a žiť tam, kde on. Žiť sa totiž dá všade, ale nie s každým. A žiť pre lásku, nie je obeť, ale radosť. Aj keď to nie je vždy jednoduché a ľahké. Požiadala som ju preto, aby nám občas písala listy z Ekvádorského pralesa, kde teraz žije.

Moja najdrahšia Erika

Si mojou priateľkou, mojou inšpiráciou a bytosťou, ktorú si veľmi vážim. Tuto som napísala niečo o mojom svete, chcela by som sa podeliť.

Som chorá a ležím v posteli...vypila som si šálku tabaku, aby ma dal trošku do poriadku :-)..je to jedna z najmocnejších liečivých rastlín, s akými som sa stretla. Seňor od susedov ho pestuje, má obrovskú záhradu a na tabak je najlepší špecialista v okolí.

Tak som radšej  v pokoji a bez jedla, aby som sa vykurírovala. Zistila som, že neviem oddychovať a keď si vypijem tabak tak je isté, že chodiť mi nedovolí :-). Máme totiž nový domček a stále sa nájde niečo, čo sa dá tuto vylepšiť, tamto dotvoriť...Sadíme si liečivé rastlinky, banány, yuku, fazuľu, ananás, či papáju. V práci v záhrade mám ešte veľké medzery, ale učím sa rýchlo.

Náš dom je skutočne krásny, teda neviem, či pre väčšinu ľudí by bol krásny, ale ja ho mám rada. Je to drevená stavba na koloch asi meter nad zemou. Strecha je z cínu. Hore máme izbu asi 4x5 metrov a súčasťou je tzv. kumbál, kde si môžeme odkladať, prípadne keď ideme preč aj zamknúť veci naše drahocenné. Najdrahšiu vec, ktorú vlastním (môj telefón) si aj tak vždy beriem so sebou. Ale sekera, mačety, kladivo, hrnce, to všetko sa ľahko môže stať predmetom záujmu okoloidúcich. Aj keď je otázne, kto by chodil okolo, keďže bývame asi pol hodinku od cesty, v lese, dvakrát hore dole kopcom, dvakrát brodíš rieku, ale vraví sa, že čert nikdy nespí.

Na jednej strane domu je moja svätyňa, moja kuchyňa. Je obohnaná asi meter vysokou drevenou stenou, na jednej strane úplne otvorená s výhľadom na záhradu. Mám dokonca aj kuchynskú linku vyrobenú rovno na mieste z tably dreva zo stromu, ktorý stál neďaleko. Bol už suchý, tak padol za obeť motorovej píle. Dlážkou je priamo Matka Zem, presne takto som si to vysnívala. V strede je ohník, ktorý je mojím priateľom a zároveň na ňom môžem variť. Používam aj plynový varič, ale nič nechutí lepšie ako jedlo s láskou uvarené na ohni. A je aj dosť náročné vyniesť sem plynovú bombu, tak zároveň šetrím. Vodu na varenie a pitie si nosíme priamo z potôčika a riad umývame dažďovou vodou, ktorú si pomocou premysleného systému z plastovej rúry pripevnenej na hranu strechy zbierame do veľkého barelu.

Hneď vedľa ohníka je posteľ, ktorú mi môj manžel Janíčko vyrobil na zákazku z dvoch drevených dosiek. Samozrejme, že nám nechýbajú hamaky.(visiace siete red.pozn.) Visia tu dve, výborne sa z nich pozorujú hviezdy. A vtáky, ktorých je neúrekom. Je veľa druhov, ktoré poznám len po hlase. S ničím sa nedá pomýliť kolibrík. Najradšej má kvety, z ktorých saje sladký nektár. Na protiľahlom svahu na strome si postavili hniezdo oropenduly. Sú to vtáky veľké asi ako naša sojka, tmavohnedé so žltým chvostom. Majú veľmi špecifický hlas. Takmer elektronický. Používajú až sedem druhov melódií a sú schopné imitovať zvuky z okolia. Trepot ich krídel je počuť zďaleka. Je to skutočne zvláštne, keď vám táto stíhačka prehrmí nad hlavou. Často tu mávajú stretnutia. Vtedy robia poriadny rámus, neustále o niečom diskutujú. Keď mám šťastie, preletí záhradou kŕdeľ tukanov. Chodia sa hostiť na semená palmy Unguraguy, ktorá rastie vedľa domu. Aj papagáje v kŕdli lietajú hore dole. Je pre mňa veľkým sviatkom vidieť Rybárika, obrovskou rýchlosťou vyberajúceho zákruty akejkoľvek rieky. Raz som ho videla nabúrať do konára, bolo to veľmi komické. Zmätene sa otrepal a krútil hlavou ako by ani nechápal, ako sa to mohlo stať.

Najviac však džungľa žije v noci. Keď sa začne stmievať, vtedy začína koncert. Rôzne druhy cvrlikavých tónov sa snúbia s nespočetným množstvom tenorov či basov žiab, ktoré sa snažia svojím spevom prilákať si svoju milú. Je jedna ropucha, ktorá vám vyslovene nedá spať. A niekedy k nám v noci príde na návštevu lietajúci hmyz, niečo ako kobylka a začne svojimi extra decibelmi fidlikať rovno v izbe, až sa budíme na to, že niekto omylom pustil cirkulár.

Rada vstávam ešte pred úsvitom. Vychutnávam si ten magický moment, keď noc sa strieda s dňom. Niekedy sa mi tesne pred brieždením pošťastí počuť nočného vtáka Ilukú. S ním sa mi spája legenda miestnych obyvateľov kmeňa Kichwa, rozprávajúca príbeh o dievčine, ktorej smutný hlas volá meno svojho milého: I-lu-kú.

Vstanem, rozložím oheň a urobím si svoj ranný rituál. Beriem šálku s Wayusou. Pôvodne čaj z tejto liečivej rastliny píjavali miestni domorodci kmeňa Kichwa či Shuar každé ráno. Vstali asi o tretej, sadli si okolo ohňa a preberali, čo sa komu prisnilo, plánovali si svoj deň. Wayusa je úžasným stimulantom energie. Tak ako káva obsahuje kofeín, je to  sestra rastlinky Yerba Maté. Má mnoho vlastností, ktoré blahodarne vplývajú na organizmus a čo viac, je to výborný liek na lenivosť (ráno sa vždy poriadne napijem :-)).

Sadám si do hamaky. Môj priateľ tabačik sa už teší. Mám pripravený silný výluh z tabakových listov, ktorý si prelejem oboma nosnými dierkami. Výborná očistná metóda tela aj duše. Zájdem sa okúpať do potoka, máme ho hneď dole pod kopcom.
Uvarím raňajky, z kaše z ovsa a čerstvých banánov sa už parí, na ohníku sa varí fazuľa, ktorú sme s krstnou mamou Inéz pozbierali v záhrade.

Pripravovala som medicínu Ayahuasku. Liánu duše treba najprv oškrabať, potom roztĺcť a niekoľko hodín variť a prikladať do ohňa. Už ju len stačí skoncentrovať do finálnej hustoty. Teraz, keď máme svoj domček v lese, mám krásne a bezpečné miesto, kde si ju môžem vypiť, keď počujem jej volanie. Čas rýchlo letí a ja cítim potrebu intenzívne sa učiť. Samej sa mi darí dobre, ale keď máte učiteľa, to je iná pesnička. Janíčko je už veľký majster. Som veľmi šťastná, že mám pri sebe blízkeho človeka, od ktorého sa zároveň môžem učiť.

Práve sme na návšteve u našich krstných rodičov Luisa a Inéz. Pracujeme v záhrade, pijeme Ayahuasku a tabak, k Luisovi chodia ľudia z celého sveta, aby sa liečili, či učili. Je to veľmi mocný človek. Svoje šamanské poznanie získal podľa tradície Kichwa od svojich predkov, od rastlín, či bytostí z iných svetov. Som tu šťastná. Je tu kopec detí, stále sa niečo deje, niekedy je dobré vyjsť zo svojej samoty.

Zajtra sú Vianoce, čas sviatkov strávime s Janíčkom u nás doma, v pokoji nášho milovaného lesa. Je mi trošku smutno za priateľmi a za rodinkou, ale život je otázkou priorít. Teraz sme tu, vo večne zelenom amazonskom pralese.

--- 

Zuzanka