Bolesť ako urýchľovač pochopenia

Bolesť je najrýchlejší urýchľovač pochopenia duchovných príčin chorôb. Väčšina ľudí ešte aj dnes verí, že choroby patria k životu, že sú sprievodným znakom utekajúceho života a sú prejavom telesnej opotrebovanosti. Niekoho postihnú skôr a niekoho neskôr, podľa konštitúcie, ale nikto nebude výnimkou.

Dokonca sú presvedčení, že náhoda riadi, kedy človek ochorie a akú chorobu dostane. Túto hlúposť nazývajú jasným logickým myslením a reálnym pohľadom na svet. V ich „logickej mysli“ ani len neskrsne podozrenie, že choroba vzniká vo vedomí človeka, že súvisí s jeho myslením, s jeho túžbami, snami, pocitmi, potláčanými aj tými prejavenými, s jeho detstvom aj s jeho prežívaním partnerstva a vzťahov vo všeobecnosti. Nepripúšťajú, že každá myšlienka vyvolá v tele istú chemickú reakciu a tá potom ovplyvní náš hormonálny systém a ten ovplyvní našu duševnú pohodu a tak sa dostane energia až na duchovnú úroveň a odtiaľ pekne, rovnako ako kolobeh vody v prírode, sa zasa to, čo sme zasiali, dostane naspäť do tela. Keby tomu uverili, museli by sa zamyslieť nad tým, že nič nevzniká bez príčiny, takže aj choroba má nejakú príčinu a dôsledok a tým aj význam. Hlbším zmyslom choroby je, aby sme sa spamätali, aby sme počúvali svoj vnútorný hlas, aby sme porozumeli signálom nášho tela a naučili sa zodpovedne produkovať myšlienky.

Keďže všetko so všetkým súvisí, je jasné, že náš myšlienkový svet ovplyvňuje aj svet nášho okolia a napokon aj celého ľudského spoločenstva. Preto sa v rodoch vyskytujú rovnaké ochorenia tak často, ako často sa tam vyskytujú rovnaké schémy myslenia. Ak tomu uveríme, nemusíme sa už báť rakoviny, cukrovky, či žalúdočného vredu len preto, že tieto choroby mala naša mama a babka a možno aj prababka. Žiaľ, žili v časoch menšej informovanosti a otvorenosti. My dnes naozaj môžeme svoje správanie korigovať, alebo si ho aspoň uvedomovať. To neznamená, že všetci sa máme stať osvietenými anjelmi, ale neuškodí nikomu z nás, keď sa vedome pokúsi zabudnúť na rodovú žiarlivosť, nenávisť medzi súrodencami kvôli majetku, či na závisť v akejkoľvek podobe, lebo ak mne zomrie koza, nech susedovi zdochnú dve. Takéto myslenie, aj keď sa niekomu zdá logické, vedie priamo do nemocnice. A ak ani pokoj na lôžku a čas na premýšľanie a hlbšie spoznávanie svojho vnútra nepomôže, tak aj na máry. Ako vraví Boh: Ja mám čas, môžem počkať. Mojím časom je večnosť. Napokon, tým naším tiež.

Ale nebolo by predsa len lepšie niekoľko životov si požiť vysmiaty a odľahčený od fyzických trápení? Stačí pochopiť a uvedomiť si, že stále je všetko v poriadku. Vesmír je v každom okamihu dokonalý. Každý má, čo potrebuje. A nielen si to uvedomiť, ale tomu aj dôverovať - napriek tomu, že myseľ sa bráni a chce stále niečo nové, iné, viac, inde, inokedy, predkladá nám neustále nové a nové predstavy a ilúzie...

Závisí len od nás, ako budeme reagovať na signály, ktoré preskúšajú našu dôveru. Či sa vyhneme chorobe oblúkom, alebo ju prijmeme, preskúmame a poučíme sa, alebo jej podľahneme a v boji s ňou stratíme nárok na život. Vyliečiť človeka neznamená nastoliť minulý stav, veď ten spôsobil nutnosť choroby. Skutočné liečenie smeruje k rozšíreniu nášho vedomia a smeruje k novým poznatkom.
Je dobré uvedomiť si, že za každou chorobou je skrytý nejaký náš problém, ktorý sme nedokázali vyriešiť. Niekedy je to len nechuť, alebo lenivosť reagovať na niektoré požiadavky života. Radšej budem odpočívať na vozíčku, ako sa boriť s problémami, ktoré sa zdajú byť nezvládnuteľné. Príznak choroby a orgán, alebo časť tela, ktoré sú napadnuté, jasne naznačujú chybné duchovné postoje.

Existuje už celý rad terapeutov, ktorí sa zaoberajú duchovnými príčinami ochorení a veľmi jednoznačne dokážu určiť, čo stojí za ktorou chorobou. Za všetkých spomeniem Ruedigera Dahlkeho, Loise L. Hay, alebo Miroslava Hrabicu a ďalších. Dôležité je nielen čítať, ale aj pochopiť, že tu nejde o teóriu, ale o nás. O náš pohodový život. To, že choroba nás nabáda k náprave je jasné. Potom však treba zistiť, či sme schopní pomôcť si sami, či sa spoľahneme na zdravotníctvo a lekárov, alebo si vyberieme niektorú z možností celistvého, holistického prístupu k liečbe, ktorý využívajú alternatívne spôsoby liečenia. Aj toto rozhodnutie súvisí s výškou nášho vedomia. Ale máme aj plné právo ignorovať signály tela, tlmiť bolesť práškami, až sa jedného rána zobudíme a zistíme, že už nezaberajú, že bolesť sa nám dostala pod kožu a nemieni nás opustiť a to je zrejme posledné varovanie. Šťastlivci sa zvyknú v týchto okamihoch úplne meniť, ich vedomie sa otvára a stávajú sa novými ľuďmi. Tí menej šťastní (ale v tomto nikdy nemáme istotu) smerujú k „výmene kabáta“ a na chvíľu opúšťajú tento svet.

Kým odídeme, naučme sa vážiť si naše signály, vziať zodpovednosť za svoje zdravie nielen do svojich rúk, ale aj do sveta svojich myšlienok. Naučme sa reči tela. Ak to nevieme, nájdime si vhodnú literatúru. Je lepšie mať doma zopár kníh, ktoré nám pomôžu spoznať mapu nášho tela a duchovných príčin jej skratov, ako mať doma kopu lacných magazínov s radami bez záruky a bez vedomostí o tom, že príznaky chorôb nám pomáhajú rozoznať nedostatky vo vedomí, ktoré sa už premietli na fyzickú rovinu a na to nám mastičky, či prášky z reklamy nepomôžu. Lebo toto je volanie tela a duše po zrýchlení cesty k ďalšiemu rozvoju.

O uzdravení môžeme hovoriť iba v prípade, že sme lepší a múdrejší ako pred ochorením. Preto sa mnohí sťažujú, že im nezabrala terapia, alebo zabrala iba krátkodobo. Samozrejme, ak prijmeme čistú energiu od liečiteľa, terapeuta alebo rastliniek, vydrží nám iba dovtedy, kým sú naše vibrácie na jej úrovni. Keď sa opäť vrátime k minulým myšlienkam a spôsobu života, vysoká energia sa nemá na čom zachytiť a my sme zasa tam, kde sme boli predtým. V tomto nám nikto zvonka nepomôže. Všetko je v nás a je načase začať to hľadať, uvedomovať si a veriť v múdrosť nášho tela, jeho schopnosť spustiť liečivé procesy, ktoré si naše telo spúšťa na základe našich slobodných, dôverujúcich a čistých myšlienok.  Žiadna terapia, ktorá sa zaoberá len vonkajšími príznakmi nevedie k uzdraveniu. Možno len na chvíľu, ale potom potlačená choroba vypukne nanovo, a to väčšinou ešte intenzívnejšie alebo ju vystrieda iná, často oveľa ťažšia.

     V tejto súvislosti sú aktuálne slová Voltaira: „Lekári sypú lieky, o ktorých vedia málo, aby vyliečili choroby, o ktorých vedia ešte menej, do človeka, o ktorom nevedia vôbec nič!"

           Liečenie sa vždy musí týkať celej bytosti. Teda jednoty tela, duše i ducha. Dnes už aj veda dokazuje, že aj do jednoty s celým vesmírom. Znie to neuveriteľne megalomansky, ale ak si uvedomíme, že sme interdimenzionálne bytosti, je to úplne normálne a prijateľné.  Choroba je šanca, nie rozsudok. Hoci pripúšťam po skúsenostiach mnohých lekárov a liečiteľov, že niektorí ľudia si nevyliečiteľnú chorobu vybrali ako životnú skúšku, ako lekciu, z ktorej sa chcú na veky vekov poučiť, a preto je nevyliečiteľná, ale u väčšiny ľudí ide o iné. Z tých istých zdrojov viem, že ak sa zmení hlava, teda myšlienky, stane sa zázrak. Zázrak uzdravenia a rozvoja osobnosti. A v istom štádiu rozvoja už zareagujeme na chorobu v zárodku, lebo rozpoznáme, že je len rýchlym upozornením na chybnú reakciu na život. Aj keď nie som vyznávačom utrpenia, mnohoročné pozorovania ma presvedčili, že bolesť je často najrýchlejšou skratkou k dokonalému pochopeniu života. K pochopeniu, že byť zdravý je úplne normálne a je to v súlade s Vyšším plánom.

- 

Erika Vincoureková