Pondelok 10. február, meniny má Gabriela

Od slov k činom

Celý víkend som sedela nad knihami, čítala som svoje poznámky z desiatok seminárov a snažila som sa dať dohromady obraz Jednoty. Nech mi je jasné, kam to vlastne kráčame. V totálnom preduchovnení som náhodou klikla na nejakú debatu. Diskutujúci sa rozhorčovali nad neuveriteľným spôsobom myslenia, nad svinstvom, vyhrážali sa smrťou, posielali človeka na psychiatriu aj do väzenia. Išlo o jedného lekára, ktorý si dovolil byť úprimný. Povedal, čo už všetci vieme. MUDr.Peter Lipták. Jeho meno uvádzam len pre zaujímavosť, keby ste sa tým chceli zaoberať. Tento človek si dovolil niečo nevídané. Povedal v spravodajstve jednej televízie, že prijíma od svojich pacientov dary, lebo ich potrebuje na chod svojej súkromnej ambulancie. Na otázku redaktorky, či sa mu nezdá nepríjemné, že pacient už raz platí cestou odvodov a ešte má dať aj dar, odpovedal, že sú to pacientove peniaze a preto má sledovať, či sa dostanú tam, kam patria, teda k nemu. Z poisťovne ich dostáva omnoho menej a neskoro. Samozrejme s týmto sa dá rovnako súhlasiť ako nesúhlasiť. To nie je podstatné, podstatné v tomto príbehu bolo pre mňa, sledovať ako reagujeme. Napokon som si po prečítaní celej diskusie pozrela aj to video s autentickými výrokmi lekára. To, o čom bola reč v diskusii povedal úplne inak, ale v diskusii sa každý vyfarbil. Každý počul, čo chcel. Jeden vravel prečo by dávaním úplatku mal okrádať svoju rodinu, iný sa pozastavil nad tým, či dar je úplatok, ďalší hanobil systém zdravotníctva, niekto chválil minulosť, kedy bolo zdravotníctvo kvalitnejšie, boli tam aj názory, že má vrátiť diplom, že je hnusný, iritujúci, nezaslúži si byť lekárom a čo Hippokratova prísaha? ... Nikto sa však nezamyslel nad sebou. Súdili, kritizovali, odsudzovali, pranierovali. Len tak spoza bučka. Na internete je to bežné, ba priam žiaduce. Pozrieť sa na to cez seba sa nepodarilo nikomu. Bolo by totiž po zlosti, hneve, napätí...Nikto nenútil nikoho, aby mu niečo dával, ten lekár si nič nepýtal, dokonca aj zákon odlišuje dary a úplatky. Takže vina, ak nejaká existuje, (podľa mňa nie) je rozložená na oboch. Na tom, kto dáva rovnako ako na tom, kto berie. Ja ho chválim za úprimnosť. Zhodou okolností je to aj náš lekár, a moji príbuzní ktorí k nemu chodia, mu nenosia ani dary, ani úplatky a ešte ich nikdy neodmietol liečiť. To len na margo toho, ako viem, že nežiadal. Ja vidím za všetkými tými diskusnými rečami strach. A je jedno, či je to strach, že nebudem mať na lekára, že ma bez úplatku dobre nevyliečia, že zdravotníctvo, s ktorým každý v živote akosi ráta, nie je v poriadku, že...

Najviac iritovala ľudí odpoveď na otázku, čo keď niekto nemá na to, aby zaplatil? Odpovedal, že má smolu, ale podľa dikcie ešte pokračoval, len to bolo odstrihnuté. Toto ľudí rozpálilo.

Škoda, že na internete nenastala diskusia o našej zodpovednosti za vlastné zdravie, o našej lenivosti, výhovorkách, neprajnosti, strese pre neprijatie vecí takých aké sú, o reforme zdravotníctva o tom, čo my môžeme urobiť preto, aby sme veci zmenili...

No a ako bombónik na záver - skok do ekonomiky. Lekár povedal, že ročne vezme asi 5000 € od pacientov. (V diskusii však diskutujúci písal, že mesačne, čo ho mohlo ešte viac naštvať, rozzúrené ucho, hotové nešťastie). To je mesačne cca 417 €, denne pri 25 pracovných dňoch je to cca 17 € na deň. Ak rátame, že má denne aspoň 20 pacientov- a to má, tak je to menej ako 1 € na osobu z čoho vyplýva, že dáva ten, kto chce a má na to dôvod.

Summa summarum – riešme veci a nie svoje strachy a komplexy. Prestaňme neustále strácať čas planými diskusiami. Seneca povedal: Pomenujme veci. Vyslovme myšlienku. Slová ju zhmotnia a činy aktivujú.

Inými slovami, ak nechceme, aby boli úplatky, nedávajme ich. Ak chceme, aby bolo lepšie zdravotníctvo, nebrblime a vyjdime do ulíc, alebo nájdime iné riešenie. Keď sme sa spojili pre dobrú vec, vždy sa pohli ľady. Asi takto by sa mohlo začať premýšľať o Jednote. Aspoň spočiatku.

Erika Vincoureková


Múdrosť na dnes

„Omyl je bez chyby."

Čítali ste už ?