Kyvadlo dejín. Nepôjdete stále jedným smerom

07.09.2015 Pavol Timko Osobnostný rozvoj

Ak strávite priveľa času v kancelárii, budete mať nakoniec nutkanie vyjsť na prechádzku von a natiahnuť si nohy. Ak budú dlho slnečné horúčavy, radosť urobí osviežujúci dážď. Ak ide niečo dlho jedným smerom, potom sa to nutne musí otočiť.

Podobné veci pozorujeme v dejinách. Naša civilizácia sa zmieta celé stáročia v násilnostiach a vojnách, kedy sa zloba a bezohľadnosť stávajú hlavnou metódou na dosahovanie cieľov, aby tieto obdobia vystriedala túžba po humanizme a osvietenstve.

Starozákonný postoj – oko za oko, zub za zub – nutne musel vyprovokovať odpoveď vo forme: “miluj blížneho svojho” a nečudo, že sa to stretlo s priaznivou odozvou. Na rozdiel od vojvodcov, ktorí sa chcú zakrvavenou paprčou zmocniť niečoho, čo nevybudovali, normálny človek väčšinou miluje mier, pokoj na prácu, teda dobu, kedy rodičia nemusia pochovávať svoje deti zabité vo vojnách.

Zneužívanie spirituality

Aj najlepšie myšlienky však môžu byť zneužité nenásytnou mocou. Treba na tomto mieste prezradiť asi niečo veľmi dôležité:

Človek je hlboko spirituálna bytosť. Už len fakt, že sme vnímavé a uvažujúce bytosti, vyvoláva klasickú otázku – kto som? Kde som sa tu vzal? Aké mám skutočné schopnosti? Existuje niečo, čo je nehmotná podstata celého sveta aj života v ňom?

Ako došlo k vzniku, či stvoreniu sveta? Ak ja dokážem realizovať svoje myšlienky a sny vo svojom malom priestore, existuje nejaká vyššia duchovná mocnosť, ktorá riadi, či aspoň ovplyvňuje tento svet na veľkom pláne?

Každý človek si kladie tieto otázky. Niekto viac, niekto menej. Ale v ktoromkoľvek okamihu dejín, keď prišiel ktokoľvek s pádnymi odpoveďami, ľudia vždy intenzívne reagovali. Ak nejaký filozof, či kazateľ pomenoval veci spôsobom, ktorý mnohí ľudia rozoznali ako pravdu, ako verný odraz svojich pocitov a chápania sveta, následkom boli vždy dve veci:

- Húfny nárast prívržencov
- Násilné reakcie reprezentantov predchádzajúcej doktríny (doktrína = súbor náhľadov a postojov, ktoré sú stanovené cirkvou, vládou, politickým zoskupením, atď.)

Samozrejme, so slovom pravda musíme narábať veľmi opatrne. Napríklad – v dnešnej dobe rozšírenej nadváhy a obezity môžu ľudia masívne reagovať na dve veci:

- Začni sa hýbať, cvič, športuj a nežer toľko
- Kúp si tieto zázračné pilulky; zmixuj tento zázračný prášok proti hladu; jedz len túto stravu; vypi denne 5 litrov vody; (doplňte si čo chcete)

To prvé ľudia zoberú ako (nepríjemnú) pravdu a budú vedieť, že len v pote tváre zhodia prebytočné kilogramy. To druhé je “pravda”, ktorej ľudia chcú uveriť, lebo tak im je to pohodlnejšie.

Ale v spiritualite, ktorá vysvetľuje základné náhľady na existenciu, ovplyvňuje konanie človeka cez etické a morálne kódexy, tam úplné zjednodušenia nebudú celkom fungovať a už vôbec nie zázračné tabletky. Na to, aby sa z nejakej filozofie vyvinulo veľké hnutie (náboženské, alebo ak chcete – spirituálne), tam musí platiť, že predložené odpovede na základné otázky musia dávať mnohým ľuďom zmysel.

Akonáhle sa k nejakej filozofii pripojí z vlastnej vôle veľa ľudí, už na nich bude striehnuť nejaká vládna moc, ktorá sa na takomto hnutí bude snažiť priživovať.

Kľukaté cesty duchovného vedomia v histórii

Keď sa pozrieme do histórie na našej planéte, objavíme veľa spirituálnych modelov. Staré kultúry mali veľmi často myšlienkový model postavený na duchoch. Duchovia boli v prírode, vo vode, vzduchu, stromoch, ale aj ľuďoch. Možno existoval aj nejaký veľký univerzálny duch, ale nenazýval by som tieto filozofie náboženstvom, lebo tam nemali predstavu boha, ako ju máme v západnej kultúre. Šamanizmus, animizmus, či spirituálne modely národov, ktoré sme tak spupne nazvali “primitívnymi”.

Ázijské civilizácie mali tiež často podobné prvky, v Číne máme niektoré filozofie, ktoré zdôrazňujú skôr etickú rovinu správania sa človeka. Pozrite sa, čo znamená napríklad Tao. Budhizmus je zas filozofia zameraná na oslobodenie ducha od kolobehu znovuzrodenia a toto “precitnutie” jedinca nie je založené na božstvách. No máme potom náboženské konštrukcie, ktoré majú celý panteón bohov, ako je to v hinduizme – Šiva, Kálí, Brahma, atď., čo však nevylučuje ani existenciu miestnych duchov. Podobné modely nájdeme aj v starogermánskej a vikingskej kultúre, kde máme Odina, Thora, či v Grécku Dia, Aténu, či Poseidona. Ale väčšina týchto náboženstiev popisuje bohov ako silné bytosti s určitou hierarchiou a ktoré sa nápadne podobajú na človeka.

A potom tu máme monoteistické koncepty, ako je judaizmus, kde vládca sveta a jeho stvoriteľ je Jahve, trochu odlišne sa na to pozerá kresťanstvo, kde je Boh, Svätá trojica, anjeli, svätí a opäť inak sa na to všetko pozerá islam, ktorý má Allaha a Mohameda, ktorý je jeho prorok.

Nuž, a jeden z posledných prejavov viery je materializmus. Nenazval by som ho náboženstvom, lebo v čistej podobe vylučuje vlastne aj spiritualitu v klasickej forme, lebo všetky javy sa snaží vysvetliť čisto fyzikálnymi, chemickými pochodmi. Materialisti sa pokúšajú dokázať, že duchovná sféra neexistuje, menší článok som tejto veci venoval nedávno. Proroci tejto viery boli napríklad Demokritos, ale najväčší veľkňaz tohto “náboženstva” je asi Karol Marx.

Klasický vývin duchovnej filozofie

Ak prišiel nejaký filozof, prorok, náboženský vodca a vynikajúco formuloval večné otázky spirituality, veľmi rýchlo si našiel prívržencov, ktorí ho ochotne počúvali.

Asi je v povahe človeka, že predchádzajúca garnitúra (volajme to trebárs “establišment”) sa na to pozerala s odporom a zhrozením. Keďže ľudská civilizácia vždy pozná nejakých vládcov, ktorí mali tendenciu vziať určité náboženské učenie pod ochranu, zároveň môžeme pozorovať, že filozofický súboj sa takmer vždy preniesol aj do politického zápasu. Niektoré filozofie sú o niečo tolerantnejšie k novým spirituálnym prúdom, iné naopak. Cudzie prvky priam krvavo potláčajú.

Pomerne často čítam jedovaté poznámky o tom, že kresťanstvo šírilo vieru ohňom a mečom, prešlo temným obdobím inkvizície, ale netreba zabúdať na to, že už Ježiš Kristus bol umučený (ak si odmyslíme teologický rozmer obety a spasenia) za to, že z pohľadu starozákonného židovstva sa jednalo o herézu, ktorá sa mohla potrestať smrťou. Skorí kresťania prijali filozofiu s vedomím, že ich za to možno niekto ukrižuje, zabije, spomeňte si na vraždenie kresťanov v starom Ríme, ktoré sa dialo ešte stáročia po ukrižovaní Krista. Vtedy sa nedalo hovoriť o tom, že by sa niekto stal kresťanom z nejakých iných, ako duchovných pohnútok.

Filozofie sa vyvíjajú. To sa týka aj kresťanstva. Nemáme nahrávky Ježišových kázní. Nezanechal nám vlastnou rukou napísané články viery. Namiesto toho existujú evanjeliá, ktoré poznáme pod menom Nový zákon (Starý zákon je vlastne pôvodná judaistická biblia). O tom, čo má byť v Novom zákone napísané, existuje určitá zhoda (alebo aj nie). Ľudia majú rôzne pohľady na výklady viery a tak došlo v 11. storočí k tzv. Veľkej schizme (rozpad kresťanstva na východnú ortodoxiu a západný katolicizmus). Ak by čitateľ chcel poznať dôvody, dočíta sa o tom v rôznych článkoch, ale pointa sporu bola v tom, či sa pôvod Ducha Svätého odvádza iba od “Otca”, alebo aj od “Syna“, hovoríme tu teda o teologickom spore o podstate Svätej Trojice.

Je nesporné, že teologický spor bol vhodnou zámienkou pre politické spory, vojny a násilné zaberanie územia. Ak si uvedomíme, že medzi hlavné argumenty pre konverziu na kresťanstvo bývala úplne od počiatku myšlienka lásky k blížnemu, môžeme považovať za veľmi bizarný prístup, že tá istá viera bola neskôr šírená násilím.

Stalo sa to tak, že v istej chvíli už mali v Európe vladári akýsi “kresťanský klub”, či koalíciu a pod zámienkou šírenia jedinej správnej viery potom napadli územia pohanských vládcov a tí potom v sebaobrane prijali kríž, alebo úplne podľahli. Lenže obyvatelia dobytých území nemohli nepostrehnúť ten rozpor, ba až pokrytectvo, keď niekto násilím šíril vieru, ktorej základom je láska. Nečudo, že potajomky ešte stáročia ľud potajomky praktizoval pohanstvo a niektoré zvyky sa podarilo vyriešiť len tým, že ich vyhlásili za kresťanské.

Bežný človek súhlasí s tým, že láska a viera v dobro je základom všeľudskej fiozofie, preto obdobie inkvizície bolo ďalším úderom voči samotnej viere. “Oslobodiť” úbohú chybujúcu dušu od utrpenia tým, že jej telo sa spáli plameňom, bolo z pohľadu celej filozofie závažným krokom vedľa. V skutočnosti sa tu už prejavovali prvky terorizmu – treba len pochopiť, že teror je slovo, ktoré pôvodne znamená hrôzu. Terorizmus je založený na odstrašovaní a je to násilná snaha vnútiť želané poslušné správanie, ak už nie rovno myslenie podľa danej šablóny.

Porušovanie humanistických zásad, hromadenie majetku a politickej moci, pápežský stolec v moci rodu Borgiovcov, to je ten príslovečný príklad kyvadla, ktoré sa od čias vzniku kresťanstva vychýlilo do polohy, ktoré s pôvodnými hodnotami majú iba pramálo spoločné. Reakciou na tieto pomery bola reformácia, Ján Hus, Luther, Kalvín a ďalší.

Koľko pretieklo krvi v 30-ročnej vojne a ďalších konfliktoch medzi katolíkmi a protestantmi, to už dnes ani nevieme spočítať, lebo tá krv sa aspoň v istej miere prelieva dodnes.

Odpoveďou na takéto nekresťanské správanie je potom nástup osvietenstva, nového humanizmu a kríza kresťanských hodnôt, nástup materializmu a hlboká nenávisť istej časti obyvateľstva, ak sa niekto čo len zmieni o cirkvi.

Toto je príklad vývoja jednej duchovnej filozofie. Ako sa dá politicky zneužiť niečo, k čomu sa veľa ľudí prirodzene hlási. Niekto povie – to všetko pre tie “hrabivé kresťanské paprče”. Ale kto sa v tom vyzná, ten si iba povzdychne a povie – to všetko len preto, že sa tu aplikovalo primálo pravého kresťanstva…

Kríza islamu

Otázka je, či sa máme vôbec do iného náboženstva miešať. Zaujalo ma to do tej miery, že som si dokonca prečítal celý Korán. Podobne, ako v Biblii, aj v tejto knihe bude rozhodujúce, ktoré myšlienky vyberiete a ako ich budete vykladať. Nuž, a Západ nijako nemôže exportovať svoje myslenie na blízky a stredný Východ. To nefunguje.

Dajme si príklad. Nájdite si na internete video Anaconda od speváčky Nicky Minaj. Možno si všimnete, že aj tvorcovia už tak trochu dávajú najavo, že sa jedná o paródiu, v podstate si z nás už robia doslova “prdel”. Ale toto video je pre mňa tak trochu symbolom úpadku západnej civilizácie. No a teraz si predstavte, že v islamskej kultúre, v ktorej je ešte stále značná miera prirodzeného studu, ba až prudérnosti, chceme niečo kázať o hodnotách, etike, demokracii, atď. Aj keď by bolo hlúpe povedať, že táto hudobná “kultúra” nejako skutočne reprezentuje hodnoty západného sveta, vlastne sa nečudujem, že tradičná kultúra moslimských krajín s obrovským opovrhnutím nazerá na náš svet. Nedá sa vyhrať vojna, ak obyvateľstvo súpera netúži po hodnotách “útočníka”.

Keď západné mocnosti na čele s USA rozdúchavajú napätie a vojnové konflikty, ktoré by sa dali zjednodušene zhrnúť do výrazu “ropa a zemný plyn”, nahrávajú tak radikalizácii toho najhoršieho, čo sa na strednom a blízkom Východe vyskytuje.

Mne osobne sa to javí tak, že hoci prvá schizma islamu na sunni a šiija prebehla hneď po smrti Mohameda, samotný moslimský svet sa nachádza zhruba tam, kde kresťanský v dobe reformácie a protireformácie. V Európe hrmeli delá a kopytá kavalérie a vládcovia si pod zámienkou náboženskej horlivosti snažili uchmatnúť nejaké to územie.

Osobne neverím, že by medzi moslimami neprevládali ľudia, ktorí sú humanisti. Osobne neverím, že navzdory všetkým príkoriam, ktoré vyplývajú z histórie západného kolonializmu, či konfliktov okolo štátu Izrael, ropy a násilného exportu “západného modelu demokracie”, že by bežný Arab súhlasil s tým, že treba Izrael ostreľovať raketami Hamasu, či ako samovražedný bojovník poslať konkurenčnú mešitu aj s veriacimi k Allahovi. Naopak, arabská kultúra má neobyčajnú tradíciu v pohostinnosti, rytierskosti a iných cnostiach, ktoré by sme považovali za žiaduce.

Dnes sme svedkami vraždenia ľudí, ktorí majú iný názor, vidíme násilné šírenie “viery”. Tak trochu to pripomína krížovú výpravu, kde jeden vojvodca nariadil pozabíjať kacírov. Jeho dôstojníci sa opýtali: “Ale ako rozoznáme tých pravoverných?” Odpoveď bola: “Pozabíjajte všetkých, Boh si tých svojich už vytriedi…”

Nie som znalec islamu, povrchný pohľad mi navráva, že v tom sektárskom násilí je samotné náboženstvo prvou obeťou. Ani si veľmi nemyslím, že by sme sa do toho mali nejako veľmi starať. No myslím si, že kyvadlo dejín funguje aj tu. Bagdad aj Káhira bývali slávnymi centrami vzdelanosti. Arabská aj perzská kultúra je plná poézie, ich veda prekvitala, keď u nás bola ešte hlboká doba temna a Giordano Bruno horel na hranici.

Myslím si, že ľudia už budú mať násilia dosť. Neviem ako dlho to potrvá, ale toto podrezávanie hrdiel nebude tolerované ľuďmi dobrej vôle naveky.

Nie som izolacionista. Myslím, že dobre vyzbrojené krajiny by sa nemali prizerať na udalosti, ako bola Srebrenica, či genocída v Rwande. Ale mám pocit, že ak by tam opäť vstúpil vojak akejkoľvek západnej krajiny, rýchlo by to vyvolalo silný odpor.

Vojaci odstránili Saddáma, Kaddáfího, podporovali pád Mubaraka a Assada a čo je výsledkom? Chaos a povstanie ešte strašnejších síl, aké tam boli predtým. Veď odkiaľ pochádza výraz – “vypustiť Džina”???

Kyvadlo dejín

Nič netrvá naveky. Dnes v našej kultúre zažívame nesmierny nápor materializmu. Ale stretávam sa s ľuďmi, hovoríme spolu, pozorujem ich a vidím, ako sa stále viac rozumných ľudí venuje veciam, ktoré nie sú hmotného charakteru. Hľadajú odpovede, venujú sa svojej rodine, čítajú opäť dobré knihy, chodia viac do prírody…