Urobte si úžasné leto. Vyberte sa behať po žeravých uhlíkoch ako ja...

Je piatok popoludní a my s kamarátkou Elen štartujeme auto a fičíme do Maďarska na stretnutie s Idiánom, ktorého sme si my nazvali Mustang, samozrejme v jeho podaní to znie ako mastang. Ako sa dostal chlapec z maďarskej pusty k indiánom? Nie je to romantický príbeh, ktorý by sa hodil k letnému čítaniu, takže ho skrátim na minimum. Jeho rodičia emigrovali do USA a pre večné hádky sa nevedeli dohodnúť na ničom inom, len na tom, že dieťa im je na obviaž a tak ho dali k adopcii. Vzdali sa ho, keď mal šesť rokov. Vychoval ho adoptívny indiánsky otec v indiánskom kmeni.

Náš víkend sa má niesť v znamení indiánskej múdrosti, šamanizmu a večer pred odchodom by sme mali absolvovať chôdzu po žeravom uhlí. No, pomyslela som si, to všetko ma dosť láka, ale prechádzka po žeravom uhlí? Mám dosť! Spomenula som si ako sem k nám, konkrétne do Piešťan, približne pred tridsiatimi rokmi zavítala indiánka menom Parisha. Bola z kmeňa Hopi a dlho do noci nám rozprávala o tom aké sú rozdiely medzi jednotlivými kmeňmi a zdôrazňovala, že jej kmeň je najmierumilovnejší zo všetkých indiánskych kmeňov. Skalpovanie, zabíjanie bizónov, či dravcov nikdy nerobili. Zdobia sa iba tými pierkami, ktoré nájdu na zemi a ich piesne majú silný upokojujúci účinok. Pieseň života nám ihneď zaspievala a spýtala sa, či chce niekto zdieľať, čo pri nej cítil. Mnohí sa zhodli, že zbavuje strachu. Potvrdila nám to a súčasne nás vyzvala, aby sme šli k rieke, urobili veľkú vatru a ona nás zbaví cez spev strachu natoľko, že všetci prebehneme po žeravom uhlí z pahreby. Z osemdesiatich sme sa asi pätnásti rozhodli skúsiť to. pri príprave vatry bola zábava, úsmev mrzol pri pohľade na pahrebu, vyzerala hrozivo. Mnohým sa roztriasli kolená. Žeravo svietila do tmy a jemne syčala. Takmer nikto neveril, že sa to zaobíde bez popálenín. Parisha spievala indiánske šamanské piesne a potom zaspievala Pieseň života, čo bol pokyn na prekonanie dráhy dlhej asi štyri metre po rozžeravených uhlíkoch. Najskôr sme sa k tomu veľmi nemali, ale keď prebehol prvý a zostal bez popálenín postavili sme sa do radu a prebehli. Bola som v šoku od toho, že som to dokázala, nič iné ma nezaujímalo. Nevedela som si to užiť a nemala som z toho okrem pocitu výhry nad svojím strachom nič. Tak sa skončil môj prvý pokus a nikdy som ďalší nevyhľadávala. A keby nebol v programe šamanizmus a indiánsky chodníček vnútorného hľadania, nešla by som tam ani teraz.

Akcia to bola vydarená. Celý deň zneli bubny, jazdilo sa na koňoch, strieľalo z lukov. Hľadali sme, alebo sme sa spájali s našimi totemovými zvieratami, rozprávali sme si mýty o ich sile a pôsobení. Nosili sme dary našim zvieratkám. Vymieňali sme si darčeky, ktoré sme priniesli medzi sebou. Hostili sme sa navzájom doma pripravenými dobrotami. Robili sme rituály pre matku zem. Spájali sme sa do jednoty, tancovali sme. Až prišiel večer V. Vonku sa zotmelo a my sme stavali veľmi veľmi vysokú vatru. Vyššiu ako partizánske vatry, ktoré som zažila v pionierskych táboroch. Potom sme si všetci urobili v tichej meditácii zopár kruhov okolo vatry. Vyfajčili sme fajku mieru. Mustang pozdravil všetky svetové strany, zem aj nebo a my s ním sme vždy zakričali nejaký pozdrav a poďakovanie v reči jeho kmeňa. Vysvetlil nám, v ktorej strane zdravíme akú bytosť, farbu, ducha, vlastnosť. A čo odtiaľ privolávame medzi seba. V ruke mál prekrásny šamanský bubon s takým zvukom, že určite privolal aj anjelov. Tma bola dramatická, všetko bolo mystické a tajomné. Keď oheň dohorel, chlapi nanosili na lopatách žeravé uhlíky na dráhu dlhú cca päť metrov. Na jej konci stál Mustang. Mali sme sa mu po celý čas pozerať do očí, to nám pomôže prekonať strach. Čerta starého ti ja vidím do očí v tej tme a plápolajúcom pekle - pomyslela som si. A spomenula som si opäť na Parishu. Čo ak ho vychovali v nejakom krvilačnom kmeni a bude sa tešiť z mojich pľuzgierov? Nedostatok viery vo mne a pochybnosti neustále zosilňovali strach. Elen to mala jednoduchšie. Sústredila sa na neho a snažila sa užiť si každý krok. Mustang nám oznámil, že tí, čo sú tu prvý raz môžu ísť vo dvojiciach. Odľahlo mi, chytila som Elen pevne za ruku a vybrali sme sa postaviť do radu. Naši priatelia nás povzbudzovali, ktosi spieval do noci, mnohí hrali na bubny a hrkálky. Už sme stáli na štartovacej dráhe a čakali na pokyn od Mustanga. V tom to prišlo. Strach bol väčší ako moja odvaha. Chcela som sa zaradiť na koniec radu a ešte si to rozmyslieť, alebo sa nejakým spôsobom zbaviť strachu. Vtom mi Elen povedala: “Predstav si, že vedľa Mustanga stojí tvoj milovaný vnúčik a iba od teba závisí, či ho obetujú alebo nie. Pomysli si, že to robíš pre jeho zdravie.”

“Poďme” - zahučala som do tmy a pekne pokojne sme prekráčali horúčavou pod našimi nohami. V ten večer som to zopakovala ešte päť razy, šťastná, že som našla spôsob ako prekonať strach. Nemyslieť na seba. Strach zrejme vytvára ego. Prvý raz sa mi dostal pod malíček, ktorý mám čudne ohnutý, malý kúsok uhlíka a keď som sa ho chcela zbaviť, pálil ma a nechal pľuzgierik. Ale inak bolo všetko tak, ako keby som prešla po tráve. Pálilo ma to menej ako rozpálený piesok pri mori. Hoci aj to je niekedy zážitok hodný šamana. Dostať sa bosými nohami do vody a nenadávať ako kočiš.

Ako vravím, leto si treba užiť, aby sme si mohli pekne zaspomínať, keď sa zima opýta: “Čo si robila v lete?”

Nuž, chytala bronz, zdravo sa stravovala, sušila bylinky, zavárala, vyrábala tinktúry na zimu, obaľovala nervy sladkým a užívala si na všetkých možných podujatiach s novými aj starými priateľmi. A hlavne, pochovala som zimnú bolesť hrdla a jesennú melanchóliu.

-

Erika Vincoureková