Nedeľa 15. december, meniny má Ivica

Skutočný príbeh - Život tak akurát

Život mi doprial naozaj všetko a možno aj čosi navyše. Aspoň čo sa týka detí a vzťahov. Pochádzam z usporiadanej katolíckej rodiny. Naši žili spolu až do smrti mamičky. O rok neskôr zomrel aj ocko. Nech ich Boh žehná.

Na mňa z ich viery veľa neprešlo. Bola som čierna ovca rodiny. Možno preto, že v detstve ma učili, že Boh je láska, ale keď som otehotnela a môj vzťah sa rozplynul ako dym z cigarety a  ja som sa stala slobodnou mamičkou, nevpustili ma do ich domu. Vraj: Taká hanba! To si oni, bohabojní ľudia, nemôžu dovoliť. Je pravda, že mama mi dva razy, asi poza otcov chrbát, poslala na Vianoce 500 korún, ale to bolo skôr na plač než na radosť. Nie nemyslite si, že som ľahkomyseľná alebo nezodpovedná. Vždy som túžila nájsť čo najskôr svoju lásku, svoj doplnok do celku a žiť spoločne v kruhu rodiny obklopená deťmi a neskôr vnúčatami a milujúcim manželom.

Napokon, je malo takých žien, ktoré to nechceli. Ale život často píše iné príbehy. Ten prvý sa začal sľubne, chodila som s najkrajším a najlepším chlapcom z nášho mestečka. Obaja sme boli v hlavnom meste na štúdiách. Milovali sme sa, pomáhali sme si, spromovali sme v jednom roku a začali sme rozmýšľať o svadbe. Medzitým sme sa presťahovali do spoločného bytu. Našťastie sme si ho prenajali a nevzali sme si hypotéku. Keďže bolo všetko ako má byť, sex sme mali nechránený, ale dávali sme si pozor.

A potom to prišlo. Po šiestich rokoch chodenia mi Milan povedal, že potrebuje pauzu vo vzťahu. Chce sa na pár mesiacov odsťahovať, už sa dohodol s kamarátom, prenajmú si spoločne byt. Potrebuje si premyslieť, čo mu vlastne náš vzťah dáva. Veľmi ma ľúbi, ale teraz jednoducho musí byť sám. Toto všetko mi povedal v deň, keď som chystala slávnostnú večeru a tortu, aby som mu oznámila šťastné tajomstvo, že budeme rodičmi. Šokovaná som prikývla. A keď ani po troch mesiacoch dumania nevedel ako ďalej, rozhodla som sa nespoliehať na neho. Oznámila som mu svoje rozhodnutie a aj to, že bude otcom, ale ja s ním nemienim žiť.

Dosť ťažko by som nášmu dieťatku vysvetľovala, že ocko si občas zájde na dovolenku premyslieť si, či nás má rád. To mu radšej vysvetlím, že on je môj milovaný a vytúžený chlap, ktorého sa budem snažiť naučiť rozhodnému zodpovednému konaniu. Predbehla som udalosti. Narodil sa mi zdravý krásny syn. Nikdy som sa v jeho detstve nevydala na lov mužov, len aby mal otca. Aj keď mi bolo najsmutnejšie a cítila som sa úplne osamelá a bez pomoci, dokázala som dať veciam voľný priebeh. Verila som, že ak má láska prísť aj do nášho domu, tak príde. Nemala som nijaké očakávania, nechcela som si nič predstavovať.

Napokon sa to stalo. Keď sme s Jurkom museli opustiť náš starý podnájom, lebo majiteľova dcérka sa šla vydávať, dala som inzerát. Neviem prečo práve s týmto textom: Slobodná mamička hľadá súrne podnájom v okolí Pražskej. Jurko bol vtedy prvák a ja som nechcela, aby musel meniť školu. Odpovedí nebolo veľa. Vlastne bola iba jedna. Byt sa mi síce až tak nepáčil, ale bol tam pekný dvor, kde sa mohol Jurko hrať. S majiteľom som sa dohodla a pri príležitosti prvej splátky ma pozval na večeru. Neskôr sa skočil opýtať, či je všetko v poriadku. Zahral si s nami šach. Na balkóne mi prirobil pár poličiek, aby som ho mohla používať ako komoru. Dôvodov na stretnutie bolo čoraz viac, až napokon sme skončili pri plánovaní svadby. Pre istotu som sa spýtala, či chce v budúcnosti deti a či nepotrebuje čas na rozmyslenie. Na prvú otázku povedal áno, na druhú nie. Všetko bolo jasné. Bola svadba a bolo šťastných šesť rokov.

Keď sa môj druhý syn Janko chystal do školy a pod srdcom som nosila ich sestričku, manžel začať nekontrolovane žiarliť, hoci naozaj nemal nijaký dôvod. Nepomáhali dôkazy, neustále ma upodozrieval, kontroloval, mučil. Spúšťačom tejto hystérie bola veta jeho kolegu: „Tá tvoja Vierka, je fakt kus. Stála by za hriech, to ti poviem. A teraz, keď je tehotná, to ani nie je nebezpečné!“ Na to spustil odporný klokotavý smiech. Môjmu mužovi zrazu stvrdli rysy. Aj tak sa u neho hlásila kríza stredného veku...skrátka, po jednej hádke, keď ma obvinil, že možno ani to dieťa nie je jeho, som sa rozhodla. Rozvod. Opäť som sa sťahovala a zasa som bola sama s deťmi.

Blížili sa prázdniny a ja som sa vybrala na dovolenku, ešte tesne pred pôrodom. Vedela som, že potom to už nebude možné a nechcela som Jurka a Janka obrať o oddych. Iróniou osudu bolo, že som v Taliansku stretla svoju prvú lásku. Bol čerstvo rozvedený (manželka chorobne žiarlila) a tak sme mali kopu spoločných tém. Naše deti sa zblížili a my tiež. Do pôrodnice som išla už ako vydatá. Hoci podľa zákona dieťa patrilo pôvodnému manželovi a biologicky tiež, my sme ho vnímali ako naše spoločné. Naša rodina zažila nádherné prešťastné, láskyplné štyri roky. Za každý deň ďakujem. Sto razy ďakujem.

Až raz sa manžel nevrátil zo služobnej cesty v Amerike. Utopil sa. Pitva dokázala, že dostal vo vode infarkt. Pol roka som nebola schopná jesť, piť, rozmýšľať, starať sa o deti, žiť, spať. Našťastie sa ukázalo, že deti sú fantastické a dokážu si už zorganizovať život a ešte aj udržiavať pri živote mňa. Nezačala som síce chodiť do kostola, ale denne som sa modlila, aby som bola opäť s Eugenom, tak sa volal môj druhý manžel. Cítila som sa tak strašne, strašne osamelá a unavená životom, že som prestala myslieť na to, že moje tri deti ma ešte potrebujú a mám iba 44 rokov. Jedného dňa ma v tejto hrôze pozval na večeru kolega. Zrejme z ľútosti. Možno zo sympatie a možno to chcel osud. Napokon sme skončili v hotelovej izbe. Verte, nešlo mi vôbec o sex. Iba som veľmi, veľmi túžila zaspať v mužskom objatí s pocitom istoty, že keď sa prebudím nebudem sama. Na všetko sama.

Pokojne hoďte po mne kameňom. Nazvite ma kurvou. Ja viem, že som chcela iba ľudské teplo. Hlúpe bolo, že som si ho ukradla. Kolega bol a je šťastne ženatý a ja by som nikdy nechcela byť príčinou zmeny tohto stavu. Do mojej „počestnosti“ sa však vkradla chybička. V tú noc vo veku 44 a pol roka som otehotnela. A po porade so svojimi deťmi, ktorým sa opäť venujem naplno, som sa rozhodla, že si to dieťa nechám. Možno je to Eugen, ktorý v tejto podobe prichádza ku mne. Držte mi palce a verte, že keď občas plačem, na konci sa slzy smútku zmenia na slzy šťastia. Koľko žien túži mať deti a zažiť aspoň jeden pekný vzťah. A ja mám všetkého navyše. Navyše? Nie. Tak akurát. Toľko, koľko unesiem.

(ii)

Múdrosť na dnes

„Ani celá armáda tých, ktorí hovoria, nepremôže jedného, ktorý jedná."

Čítali ste už ?